ZA SYNODÁLNU CIRKEV

„Drahí bratia a sestry, šťastlivé spoločné kráčanie! Buďte otvorení na prekvapenia Ducha, na milosť stretnutia, vzájomného načúvania, rozlišovania.  S radostným vedomím, že Pán je prvý, ktorý nám prichádza v ústrety so svojou láskou.“ Toto je odkaz Svätého Otca v deň otvorenia diecéznej fázy synody, ktorá sa začala 17. októbra 2021.

Všetkým, ktorým záleží na tom, ako Cirkev žije dnes a ako bude žiť zajtra, pozývame zapojiť sa do Synody o synode. Svätý otec František pozýva aj Vás katechétov, aby ste vyjadrili svoj postoj spoločného kráčania Cirkvi. Duch Svätý hovorí aj cez Vás. Budeme radi ak sa zapojíte modlitbou a hľadaním, čo Duch Svätý hovorí Cirkvi dnes. Chceme spoločne hľadať spôsob, ako máme v dnešnej dobe kráčať pri ohlasovaní Evanjelia. Všetkým, ktorí sa chcú zapojiť do spoločného kráčania, pozývame k vzájomnej komunikácii počas ktorej sa v modlitbe a rozjímaní budete zamýšľať nad 10 stanovenými témami o spoločnom kráčaní v Cirkvi. Budeme Vám postupne zverejňovať zamyslenia, ktoré budú bližšie prezentovať jednotlivé témy.

Svoje reakcie a postrehy na jednotlivé témy môžete zasielať na e-mailovú adresu synodakatecheti@gmail.com

I. Stretnutie  – Spoločníci na ceste

1. Zamyslenie (Lk 24, 13-35)

Bytostným menom cirkvi je „synoda“ (gr. syn-odos) – „spolu na ceste“. Táto „skratka“ je vnútorným určením kresťanov. „Byť na ceste“ znamená uznať svoje provizórium, potrebu ísť, hľadať a nezastať. Kresťania sú putujúcim Božím ľudom, relatívnym bytím na ceste k absolútnemu Bohu. Iba ten, kto uznáva absolútne Bytie, môže relativizovať to svoje. Kto Ho neuznáva, má potrebu absolutizovať seba. Kresťan je slobodný k sebe samému, netrpí paranojou sebastrednosti, pretože stredobodom všetkého je Boh. Preto je kresťan nositeľom bytostnej slobody. Je ukazovateľom na Boha. Nestavia sa do pozície normy, ale ukazuje na Normu pravého človečenstva a pravej ľudskosti – na Ježiša Krista. Sme spolu na ceste. A to nás určuje. Sme pútnici k Božej pravde, nie usadlíci v tej svojej. Preto sme ochotní opustiť svoju pozíciu a nanovo sa vydávať smerom k tej Božej. Sme spolu na ceste ako emauzskí učeníci. A keď sa k nám pridá Boh a otvorí nám Písma, majme v sebe ochotu priznať, že niekedy možno aj my ideme opačným smerom. Majme ochotu vzdávať sa vlastných emauzských cieľov a vrátiť sa do Jeruzalema, tam, kde sa to všetko stalo, tam, kde je skutočný život, kde je umieranie i vzkriesenie, tam, kde je celá cirkev, celý Boží ľud.

2. Zamyslenie (1 Kor 12, 12-31)

„Spoločníci na ceste“, téma, ktorá nás na začiatku synody pozýva k uvažovaniu a modlitbe. Je to akoby počiatočná výzva k aktualizovaniu Božieho slova v problémoch, radostiach i otázkach doby, v ktorej žijeme, pretože je to základná podstata nášho
jestvovania, ktorú Boh zjavuje celými dejinami spásy. Už na počiatku, keď „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života… a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil… Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému“! (Gn 2,7.15.18) A keď z Adamovho rebra utvoril ženu, priviedol ju k Adamovi. (por. Gn 2,21-24) Takto sa v kontexte stvorenia stávajú muž a žena prvými spoločníkmi na ceste života, voči ktorým sa vzápätí vedie až dodnes zdanlivo úspešný útok Nepriateľa tohto dokonalého Božieho diela. A odvtedy sa muž i žena stávajú aj spoločníkmi na ceste znášania dôsledkov prvého spáchaného hriechu. (por. Gn 3) Neponechal však Boh človeka v tomto údele osamoteného, ale Sám sa mu stal spoločníkom na ceste vykúpenia, keď si z panenskej Matky vzal telo, stal sa človekom a „vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť“; a aby „nás jeho rany uzdravili“. (1 Pt 2,24) A keď dočasne opúšťal tento svet, prisľúbil nám svoju neviditeľnú večnú prítomnosť (por. Mt 28,20) skrze svoje Eucharistické telo (por. Jn 6,56) i dar iného Tešiteľa, Ducha pravdy, ktorý je v nás a ostáva v nás. (por. Jn 14,13-18) Takto sa Boh stal človeku spoločníkom na ceste zomierania hriechu (por. Rim 6,11) i posvätenia v Pravde (por. Jn 17,17-19), ktorá povedie k prechodu do nadprirodzeného života v nebi. A touto spásonosnou intervenciou Boh akoby v novom svetle zjavuje, že „Nie je dobre byť človeku samému!“ Ale: Je dobre byť človeku v spoločenstve! Toto spoločenstvo sa v oboch spomínaných rovinách vzťahu dokonale buduje prostredníctvom Cirkvi ako tele Krista, v ktorom sme všetci údmi – teda spoločníkmi na ceste. Nemôže teda jeden druhému povedať: „Nepotrebujem ťa!“, pretože sú si všetci
navzájom zvláštnym spôsobom jednotlivo potrební! Nemôže sa jeden starať iba o seba, pretože sa v rámci „tela“ majú starať jeden o druhého! Veď Boh dáva tým slabším či menej ušľachtilým vždy väčšiu česť, aby boli všetci vyvážení a mali rovnakú hodnotu pred Bohom. I v radosti či bolesti nemôže jestvovať individualizmus, ale spoločenstvo. Je potrebné dožičiť radosť a trpkosť pomáhať niesť! Pretože: „sme boli v jednom Duchu pokrstení v jedno telo a napojení jedným Duchom!“ Inými slovami: Sme jeden tím, kde sa nemôžeme postaviť do ofenzívy voči spoluhráčovi, ktorý nám dáva prihrávku na víťazný gól. Nemôžeme medzi sebou súťažiť, závidieť si či hrať sólo hry. V otázke spásy toto nemôže existovať. Veď Boh nám v tomto Tele skrze víťazstvo Jedného dáva víťazstvo všetkým! (por. Rim 5,15.17-19) A ak chceme súťažiť, tak iba v službe i láske podľa slova: „Kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých“ (Mk 10,44); a „predbiehajte sa vzájomne v úctivosti“ (Rim 12,10). A keďže nás spája jeden Pán, jedna viera a jeden krst, nech nás spája aj jedna Láska a jeden Cieľ, pre ktorý bojujme spoločne každý podľa „povolania, ktorého sa mu dostalo“ (Ef 4,1), aby sa nik nevystatoval nad druhým! (por. 1 Kor 13,4; Ž 131,1n.) Ale nech vždy pamätáme na láskavé slovo nášho Majstra, ktorý nám i dnes hovorí: „Len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia.“ (Mt 23,8) – teda spoločníci na ceste, na ktorej je ON sám spoločníkom každého!

3. Zamyslenie (Lk 17, 11-19)

Ježiš na ceste do Jeruzalema prechádza Samáriou a Galileou. Boh v blízkosti ľudí. Nevysedáva v chráme, na fare, v zariadenom byte. Prechádza pomedzi kraje. Je medzi ľuďmi. Ak by dnes prišiel, opäť by sa prechádzal. Koho by stretol? Medzi veriacimi by
tiež stretol „malomocných“. No nie malomocných na tele ale na duši. Malomocní dnešnej doby sú mnohí pokrstení, žijúci na okraji cirkvi. Vyčlenili sme ich zo spoločenstva a boli by sme najradšej, keby kričali: „Malomocní!“ Koho si môžeme predstaviť ako malomocného dnešnej doby? Každého s kým máme problém komunikovať. Koho ťažko prijímame pre jeho názory, pre jeho spôsob života. Ľudia zatracovaní spoločnosťou pre svoj pôvod. Ľudia zatracovaní pre svoje životné postoje. Chceme sa im vyhnúť, aby sme sa nemuseli zapodievať ich životmi. Ježiš im neuhýba. Ide po okolí a približuje sa k nim. Volajú na neho a on ich uzdraví. Chváliť Boha sa vráti iba jeden. Aj napriek Ježišovej otázke, či sa ich neočistilo desať, zvyšných deväť nezatratí. Tomu, ktorý sa vrátil, dáva príkaz, aby vstal a šiel – pre vieru, ktorou bol uzdravený. Súčasný pápež nám dáva do pozornosti tých na periférii – a to nielen tej ekonomickej. Prijmime ich medzi seba. Možno sa poďakuje iba jeden. Nevadí. Nemáme súdiť, máme preukazovať milosrdenstvo. Dnes by tu mala byť cirkev pre tých, ktorých odsudzujeme, nechápeme, neprijímame, lebo sú iní. Nežijú usporiadane, podľahli slabostiam, alebo sa správajú nezodpovedne. Konajme dobro vo svete, aj keď sa stretneme s nevďačnosťou.
Židovské príslovie hovorí: „Neodsudzuj človeka, pokiaľ aspoň tri dni nechodíš v jeho topánkach.“ Za každým zlyhaním človeka je bolesť. Za každým „malomocenstvom“ je osobitý príbeh. Buďme citliví, ponúkajme porozumenie. Prijímajme. Aj najmenší prejav lásky môže zmeniť svet človeka. Snažme sa pripodobniť Ježišovi, aby sme mohli spolu s ním povedať: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.“

Pomocné otázky
Spoločníci na ceste – v Cirkvi a v spoločnosti ideme jeden vedľa druhého po rovnakej ceste.

1. Som kresťanom pre seba, alebo s druhými? Ako môžem byť viac kresťanom s druhými
   a nie pre seba?
2. Ako si k sebe navzájom v našom spoločenstve môžeme byť bližší?
3. Ako sa viac usilovať v spoločenstve o jednotu, alebo čo môžem urobiť preto, aby sme
   eliminovali mentalitu polarizácie, rozdelenia, „sektárstvo“?
4. Čo/kto mi príde na myseľ, keď sa povie “Cirkev“? A čo farnosť/„miestna Cirkev“?
5. Môže sa niekto v našom miestnom spoločenstve Cirkvi cítiť, že nie je súčasťou farnosti
   /miestnej Cirkvi? A prečo je ponechaný na okraji?
6. Akú predstavu mám o miestnej Cirkvi, t. j. o našej farnosti – čo by v nej malo určite byť
   (od najdôležitejších po menej podstatné), čo mi tam chýba, čo hodnotím pozitívne –
   negatívne? Možno, aký je môj „sen o Cirkvi“?

II. Stretnutie – Počúvanie     

1. Zamyslenie (1 Kor 12, 11 – 27)

Rozličnosť v jednote a jednota v rozličnosti nie je iba slovná hra. Je to bytostné vyjadrenie spoločenstva veriacich. Jedno bez druhého nemôže byť. Lebo nesúrodá koexistencia rozličností bez jednoty vedie k chaosu a prílišný dôraz na jednotu bez rešpektovania rozličností vedie k uniformite. Rozličnosti musia byť integrované v možnej jednote, aby tá vytvárala „katholikos“. Jednota rozličností sa dá dosiahnuť cez vzájomné počúvanie. Žiadna z rozličností nesmie podľahnúť pokušenie, že je všetkým. Každá rozličnosť je iba časťou veľkého obrazu jednoty. Žiadny úd Kristovho Tela nie je celým Kristovým Telom. Ale každý úd poukazuje na jeho jednotu a celistvosť.  Rovnako žiaden malý kameň mozaiky nie je celou mozaikou. Ale ani mozaika nie je celistvá bez ktorejkoľvek jej časti. Preto je jednota závislá od rozličností a rozličností od jednoty. Každá malá časť mozaiky poukazuje na krásu celého obrazu (nie na seba), ale i krása obrazu je závislá od každej malej časti. Potrebujú sa navzájom. Každý malý kameň mozaiky má vlastnú farbu i odtieň. Tak ako každý veriaci v cirkvi má vlastný životný príbeh, svoje zakúsené i prežité. Každý človek je schopný Boha, hľadačom Boha i vlastného presahu. Každý človek je legitímnym bytím, rovnako dotknutý Stvoriteľom, rovnako pozvaný k životu. Každý ľudský príbeh, viac či menej vydarený, dotvára obraz človečenstva. Každú snahu človeka o „svoje byť“ je potrebné nechať vysloviť a počúvať. Cirkev nie je ani demokraciou, ani totalitou: Boží ľud nemôže konať bez biskupa, ale ani biskup bez Božieho ľudu. Obraz cirkvi musia vytvárať spolu. Biskup je autoritou vo viere. Boží ľud je autoritou autentického a možného žitia tejto viery. Vzájomné počúvanie je prvým krokom k vytváraniu jednoty našich rozličností, no vyžaduje si otvorenú myseľ a srdce bez predsudkov. 

2. Zamyslenie (Mt 13, 13- 17)

Aj vám niekedy napadlo, že sa príliš veľa káže? A to nielen v kostoloch, ale aj na verejnosti, v médiách, v školách, v politike, na úradoch. Napriek tomu, že sa dnes toľko rozpráva a, že je toho toľko, čo treba počúvať, každý sa uzatvára do seba. Sme pohltení a ponorení do slov, ktoré dennodenne počúvame, ale aj rozprávame iným. No napriek tomu, často vidíme, že si ľudia prestávajú rozumieť. Je to aj tým, že sme zavalení povinnosťami a nemáme čas jeden na druhého. Potrebujeme toľko toho urobiť, že nemáme čas vypočuť si toho druhého. Sme zahľadení do seba a nepočujeme Boží hlas. Kladieme na druhých bremená rôznych povinností, ktoré človeka nútia stále sa za niečím naháňať. A potom sa ľudia nepočúvajú a nerozumejú si.    „Lebo otupelo srdce tohoto ľudu: ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa – aby som ich nemohol uzdraviť. Tento úryvok z Matúšovho evanjelia je súčasťou podobenstva o rozsievačovi. Je to podobenstvo o tom ako počúvame Božie slovo a ako ho uskutočňujeme v svojom živote. No žiaľ, nie raz sa aj na nás napĺňajú slová proroka Izaiáša, ktoré cituje aj evanjelista Matúš: „Budete počúvať; a nepochopíte, budete hľadieť; a neuvidíte. Žijeme v neľahkej dobe poznačenej pandémiou koronavírusu, kedy sa ľudia ešte viac uzatvárajú do seba. Počúvame z každej strany rôzne názory. Šíria sa takzvané hoaxy a my niekedy nevieme komu a čomu máme veriť. Do tejto situácie prichádza Ježiš, ktorý nám tak ako hluchonemému hovorí „Effeta“ – „Otvor sa“. Ježiš sa nás chce dotknúť a uzdraviť nás. V tomto príbehu Ježiš berie hluchonemého nabok od davu. Aj my sa musíme  na chvíľu zastaviť, nabok od toho, čo nás rozptyľuje, pozdvihnúť oči k nebu tak ako Pán Ježiš, aby sa naše uši a jazyk otvorili. Až potom budeme schopný počúvať ľudí okolo nás a budeme schopný dotknúť sa ich sŕdc. Tak ako v príbehu o jednom mladíkovi, ktorý sa chcel pozrieť do šíreho sveta. Začal sa učiť reč, ktorou hovorili ľudia v krajine, do ktorej chcel ísť. A jedného dňa tam naozaj bol. Počul, čo si ľudia rozprávajú. Mnohým slovám nerozumel, ale aj tak sa mu podarilo občas niečo rozlúštiť. Podarilo sa mu dokonca neskôr aj pochopiť, čo mu domorodci chceli povedať. Začal nielen pozornejšie počúvať, ale začal si aj lepšie všímať svoje okolie. Videl ako sa ľudia správajú a jednajú, čo robia, čo ich trápi, čo prežívajú. Zrazu nielen niečo počul a videl, ale aj pochopil, čo mu predtým unikalo. Pomaly začal rozumieť, čo je pod povrchom, čo ľudia potrebujú. Naučil sa ich mať rád. Tento príbeh nám má pomôcť, otvoriť naše srdcia, aby sme sa mohli dotknúť sŕdc iných. Na to je však potrebné počúvať nielen ušami, ale aj očami a srdcom. Pane Ježišu, dotkni sa našich uší, nauč nás počúvať ľudí, najprv počúvať, viac počúvať. Nauč nás rozprávať sa s ľuďmi po ľudsky, po kresťansky. Naše slovo nech nie je kameňom, nech nie je zraňujúcim mečom, nech nie je súdnym výrokom. Nauč nás rovnováhe medzi počúvaním a rozprávaním, medzi vysielaním a prijímaním. Skôr ako sa dotknem nejakých uší a jazyka, podvihnem moje oči a srdce k tebe. Daj, aby som svojim dotykom nezraňoval, ale uzdravoval. Aby som otváral a nie zatváral.

3. zamyslenie (Lk 1, 46 – 55)

Úvahu o počúvaní začíname slovami Márie. Prečo? Uvedomujeme si, že jej chválospev vytryskol z uvažovania nad Tajomstvom vtelenia, ktoré jej sprostredkoval anjel. Hneď potom ako sa dozvedela, že bude Božou matkou, sa vybrala k svojej príbuznej Alžbete. Cesta trvala niekoľko dní, počas ktorých určite premýšľala nad svojím – áno – Bohu. Vedomie, že sa stane matkou Božieho syna, jej dodávalo istotu v jej ženskosti. Hodnota jej osobnosti bola v očiach Boha obrovská. Pre mňa počúvať znamená vypočuť si a premýšľať. Nerozprávať veľa ale múdro. Počúvanie ma privádza k premýšľaniu a to ma vedie k pochopeniu. Vzťah k Bohu a mne samej je formovaný tým, že počúvam, uvažujem a konám. Snažím sa prežiť v hĺbke Božie slovo. Keď uvažujem nad Máriou a jej slovami v evanjeliách veľa ich nenájdeme. Najviac slov povedala v Magnifikáte, oslavujúc Boha. Pár slov povedala pri stretnutí s anjelom, ktorý jej zvestoval, že bude Božou matkou. Počujeme ju vyjadriť strach, keď nájde 12-ročného Ježiša v chráme. A nakoniec počujeme slová na svadbe v Káne, kde môžeme vidieť jej empatiu a jemnocit. Zabudla som na niečo? Nepočujeme ju šomrať pri ceste do Betlehema, nehnevá sa pri ceste do Egypta, nie je mrzutá v živote v Nazarete. Nenadáva a nepreklína, keď stojí pod krížom. Počúva v tichosti prorocké slová Simeona. Láskyplne prijíma Ježišove slová na kríži, keď ju odovzdáva Jánovi za matku. Pozná kým je. Vníma svoju hodnotu a tým plní svoje poslanie. Žije život, ktorý je plný Boha.  Slovami Magnifikátu vykresľuje Boží plán, ktorý ju samotnú presahuje a zároveň dotvára zmysel jej existencie.  Poznať svoju hodnotu. Hodnota ženy dnešnej doby je diametrálne odlišná od predstáv staroveku, stredoveku a aj novoveku. Dnes chcú byť ženy počuté, vážené, milované…. Čo im môže ponúknuť cirkev? Pravú hodnotu. Hodnotu ženy, ktorá je silná. Žena, ktorá plní Božiu vôľu. Počúva Boží hlas v sebe a koná. Je činorodá v rôznych oblastiach života. Jej činorodosť je vnímaná ako Boží dar pre tento svet. Každá matka je súčasťou Božieho plánu a každá žena je povolaná žiť Božiu vôľu, ak počúva a rozumie svojmu poslaniu ženy…   Keby som nebola praktizujúca kresťanka, bola by som feministka. Feministky sú pre mňa ženy, ktoré vedia, čo chcú. No napriek tomu ich častokrát počuť hovoriť o zraneniach, ktoré sa im dostali a ich rany nemal kto ošetriť a zahojiť. Zranili ich tí, ktorí neboli schopní vidieť ich skutočnú hodnotu. Keď uvažujem nad tým, prečo ženy pozdvihli svoj hlas, prečo sa černosi v Amerike postavili proti nezmyselným pravidlám, prečo sa iné menšiny postavili proti útlaku väčšín. Dospievam k poznaniu, že každý kto bol znevažovaný, koho dôstojnosť bola dehonestovaná, ten sa vzoprel útlaku. To je to, čo môže dnes ponúknuť cirkev tým, ktorí sú znevažovaní, ponižovaní, zneucťovaní. Cirkev môže posilniť ich hodnotu. Vidieť seba v plnosti kráse, ktorú má každé bytie. Pozdvihnúť ich ľudskú hodnotu. Vnímať, že každý je darom od Boha. Dať priestor iným. Naučiť sa počúvať. Počúvanie by nás malo priviesť k oslave Boha. Načúvať blížnemu, prijať ho v jeho jedinečnosti, ukázať mu jeho výnimočnosť. To je to, čo dnes potrebujeme urobiť. Pozdvihnúť tých, čo padli. Ponúknuť im priestor na objavovanie svojej vnútornej krásy a tak ich privádzať bližšie k Bohu. Pomôžme blízkym počuť Boží hlas v sebe. Pomôžme ich precítiť Božie volanie a pomôžme im žiť život presiaknutý Božou prítomnosťou, ktorá povedie k oslave Boha.

Spoločne sa modlime s Máriou, velebí moja duša Pána… Mária poznala svoju hodnotu. Slúžila z úprimného srdca Bohu… Objavme v sebe svoju originalitu, vážme si ju a kráčajme spoločne s Bohom.

Pomocné otázky Počúvať – počúvanie, vypočutie je prvý krok, ale vyžaduje otvorenú myseľ a otvorené srdce, bez predsudkov.

1. Môže k nám Boh prehovoriť i skrze druhých ľudí, alebo konkrétnejšie takých, ktorých hlasy ignorujeme?
2. Aká je váha slova každého človeka (mladý človek, žena, muž, laik, zasvätené osoby, kňaz) v našom miestnom spoločenstve?
3. Existujú medzi nami predsudky ohľadom toho, kto „má právo hovoriť“ alebo „koho treba počúvať“?
4. Čo komplikuje naše počúvanie druhých v našom miestnom spoločenstve?
5. Zaujímame sa o názory tých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom ocitli na „periférii“ nášho záujmu?
6. K čomu nás môže pohnúť obraz Ježiša v evanjeliách, obzvlášť tam, kde sa On stáva blízkym a pozorným voči všetkým „vylúčeným“?
7. Počúvame aj kritické názory o Cirkvi od ľudí, ktorí nie sú kresťania alebo z akéhokoľvek dôvodu sa od Cirkvi dištancovali?
8. Aký priestor je poskytnutý v našej miestnej Cirkvi minoritám, zvlášť ľuďom zažívajúcim chudobu, sociálne vylúčenie?
9. Viem druhého počúvať, vypočuť bez predsudkov a bez pripravovania si vlastných obranných stratégii / odpovedí?
10. Som otvorený pre iný názor a skúsenosť a som ochotný rozšíriť svoj pohľad na vec?

III. Stretnutie – Vyjadrenie názoru

1. Zamyslenie (Mk 7, 31- 37)

Zavretý sluch a zviazaný jazyk. V takom stave privádzajú k Ježišovi človeka s prosbou, aby ho uzdravil. Hluchonemý nepočuje a nemôže hovoriť. Preč od zástupu, preč od vravy a zvedavých očí, Ježiš pozdvihne k nebu zrak, povzdychne a povie: „Effeta, otvor sa!“ Uši sa otvoria a spútaný jazyk začne nielen hovoriť, ale správne rozprávať. Slová – dobre robí všetko – naznačujú návrat Stvoriteľa (porov. Gn 1). Ježiš je lekár, ktorý prichádza, aby vrátil sluch, schopnosť počuť a schopnosť reči, komunikácie, seba zdieľania. Pripomína aj to základné, čo potrebuje človek počuť: „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán“. (Mk 12, 29, Dt 6, 4n). Človek je nemý preto, že je hluchý. Kto nepočuje, nie je schopný hovoriť. Ani Slovo, ktoré bolo od počiatku (por. Jn 1,1), nemožno vysloviť, ak je človek hluchý pre hlas Ducha Svätého (por. 1 Kor 12,3, Zjv 2n). Synoda o synodalite povzbudzuje všetkých členov Cirkvi k tomu, aby načúvali hlasu Ducha Svätého a v láske, v ktorej niet strachu (por. 1 Jn 4,18), komunikovali medzi sebou. Je s tým spojených aj veľa prekážok, veľa ťažkosti. Niekto možno stratil schopnosť počúvať – ohluchol, niekto zase schopnosť rozprávať – onemel. Do cesty v slobode počúvania a rozprávania sa mohli postaviť prekážky ako napríklad postavenie, vzdelanie, stav, pohlavie, vek, majetok, pôvod, choroba, atď… V diskusii a analýzach príčin takého stavu sa môžeme stratiť. Pápež František varuje pred diagnostickým prebytkom, pred nadmerným množstvom vysvetlení, prečo veci nefungujú a pripomína, že sa treba sústrediť na evanjeliové rozlišovania vo svetle Ducha Svätého (por. Evangelii gaudium 50). Kto chce hovoriť s odvahou, v pravde a láske, potrebuje načúvať Slovu, Božiemu Duchu. Bez toho môže síce aj hovoriť, ale nesprávne, nezrozumiteľne, neraz aj egoisticky. Ježišovi učeníci sa medzi sebou cestou do Kafarnauma síce rozprávajú, ale o tom, kto z nich je väčší. Ježiš tento dialóg nepochváli, ale pripomenie, že prvé miesto patrí tomu, kto je sluhom všetkých (por. Mk 9, 33 – 37). Niekedy je neschopnosť počuť a hovoriť tak silná, že je učeník neschopný ju prekonať a bezmocne sa pýta Ježiša, prečo sa nám to nedarí. Prečo je duch nemoty a hluchoty nad naše sily? Ježiš obráti pozornosť na silu modlitby – inák sa nedá (por. Mk 9, 28 – 29). Ktoré otázky mi prichádzajú na myseľ, keď čítam úryvok o uzdravení hluchonemého? Čo bráni mne, aby som hovoril odvážne, úprimne a zodpovedne v našej miestnej cirkvi a spoločnosti? Kedy a ako dokážem povedať, čo je pre mňa, pre nás dôležité? Zažil som strach alebo pocit bezmocnosti, keď som chcel vyjadriť svoj názor? Stretol som sa aj s „hluchotou“ tam, kde som čakal otvorený sluch a srdce pre moje otázky? Stačí pre dialóg odvahu? Čo si želám pre Cirkev, keď myslím na dialóg vnútri Cirkvi?

2. Zamyslenie

Počúvaj radu a prijmi výčitku, pretože (takto) zmúdrieš napokon (Prís 19,20) .

Vedomosti múdreho sa šíria ako povodeň a jeho rada je stále ako živý prameň (Sir 21, 16).

„Svätý Boží ľud má účasť aj na Kristovom prorockom úrade“ najmä nadprirodzeným zmyslom pre vieru, ktorý je vlastný všetkému ľudu, laikom a hierarchii, keď „sa neochvejne pridŕža viery, raz navždy odovzdanej svätým“, prehlbuje jej chápanie a stáva sa Kristovým svedkom uprostred tohto sveta (KKC 785). Zvykli sme si, že čakáme na zmeny z hora. Musíme si priznať, že zmeny v Cirkvi tiež čakáme z hota. Skúsme pouvažovať nad tým, aký priestor v našom okolí dávame ľuďom na vyjadrenie názoru: cítia, že sme ochotní ich vypočuť a hľadať spolu s nimi pravdu? Neobávajú sa nášho výsmechu, zľahčovania problémov, na ktoré poukazujú? Či dokonca toho, že si na nich zasadneme a v obave o našu pozíciu začneme na nich útočiť? Pracujme na našom vlastnom obrátení a úprimnom hľadaní Božej pravdy aj v našom malom mikrosvete, v ktorom prežívame každodenný život. Synoda má byť cestou, na ktorej máme budovať spoločenstvo v Duchu Svätom. Nemá byť prostriedkom na presadzovanie našich vlastných názorov, aj keď sme o ich pravdivosti stopercentne presvedčení možno aj celé roky, ale hľadaním, čo môže spoločenstvo veriacich urobiť autentickým aj pre tých, ktorí stoja n a okraji tohto spoločenstva, alebo už ani necítia vnútornú spätosť s ním. Ponúkajme možnosť vyjadrenia sa aj tým, ktorých sme sa doteraz nepýtali a pokladali ich za málo teologicky vzdelaných. Dávajme im otázky: čo vám v miestnom cirkevnom spoločenstve chýba, v čom by ste boli ochotní sa angažovať a poslúžiť. Nemusíme sa báť, veď nakoniec to, čo pri spoločnom hľadaní nájdeme, teológovia primerane učešú. Dnes by bolo vhodné aplikovať pri stretnutiach k synode v rôznych spoločenstvách aj jeden filter: pred tým, než sa pustíme do obhajovania nášho videnia diania okolo nás, prediskutujme ho s ľuďmi, ktorí nie sú členmi tohto spoločenstva a vieme, že sa nám neboja povedať svoj názor, nie sú na nás prioritne závisiaci a majú vnútornú slobodu. Ušetri sa tak množstvo času a energie na stretnutiach skupín a dáme viac priestoru pre vanutie Ducha. Netrápme sa nad tým, že nemáme dokonalé riešenie, cieľové plány a uhladené výstupy práce skupiny. Synoda je predsa cestou, našou spoločnou cestou. Vykročme v nádeji, že Duch Svätý prekoná naše nedokonalosti.

3. Zamyslenie (Jn 1,1 4, 14a)

Páči sa mi, že po téme „Počúvanie“ nasleduje téma „Vyjadrenie názoru“. Začnime Slovom, ktoré má moc. Ježiš ako vtelené Slovo. Tajomstvo vtelenia má privádza k úžasu nad veľkoleposťou Boha. Božie Slovo sa stalo a prebývalo medzi ľuďmi. Ježišova prítomnosť medzi ľuďmi bola veľkolepým skutkom. Ježiš ako vtelené Slovo priniesol ľuďom radostnú zvesť. Seba potvrdzoval dobrom, ktoré konal. Ohlasoval lásku k blížnemu, nabádal k blahosklonnosti. Mal spoluúčasť na údele núdzneho človeka. A svoje poslanie dovŕšil dokonalou obetou na kríži. A nakoniec svoju moc potvrdil zmŕtvychvstaním. Je Slovom a jeho slová majú moc. Božie slová sú mocné a účinné. Boh stvoril svet z lásky k človeku. Vybudoval ho svojím mocným slovom. Boh povedal a stalo sa. A čo naše ľudské slová? Za celý svoj život vypovieme veľa slov. Sú to budujúce slová? Slová šíriace pokoj a lásku? Slová hľadajúce a uskutočňujúce Božiu vôľu? Slová vedúce k rastu? Ako je to s našimi slovami? Slovami môžeme budovať aj rúcať, povzbudiť aj pohaniť, ošetriť aj zraniť. Prečo vieme slovami ublížiť? Myslím si, že hovoríme príliš veľa a konáme menej ako by sme mohli. Chceme, aby tí druhí konali, aby sa tí druhí snažili, aby nás tí druhí pozorne počúvali, aby tí druhí… Veľa hovoríme a na skutky už neostáva priestor, čas, či chuť. Slová Boha sú späté so skutkami. Boh povedal a stalo sa, Ježiš povedal a diali sa zázraky. Aj naše slová by mali byť skutočné a uskutočňujúce. Silou slova by mala byť kreácia doladená harmóniou. Slovo, ktoré sa stalo telom, má moc priniesť nás k pravému zmyslu života. Ak sa naučíme počúvať a uskutočňovať Božie slovo v našich životoch, môžeme vyjsť do sveta. Vtedy, dokážeme hlásať slová, ktoré majú moc. Budeme schopní vyriecť slová, premieňajúce svet. Dokážeme hovoriť slová, budujúce cirkev. Budú to slová, ktoré vytvoria súzvuk a súlad. Sme pripravení na to, aby sme počúvali a uskutočňovali Božie slovo v našich životoch? Verím, že áno. Cirkev aj dnes môže svetu hlásať Božie kráľovstvo. Cez slová môže ponúknuť samotného Boha, a tiež sebaúctu, vzájomný rešpekt, prijatie, uzdravenie. Môže ponúknuť realitu obohacujúcu ľudskú existenciu pravými hodnotami. Môže hlásať pravdy viery. Viera je z ohlasovania. Ohlasovanie sú slová spojené mocou. Ak chceme, aby aj dnes nachádzali ľudia zmysel svojej existencie, ohlasujme Božie pravdy. Naše slová musia byť potvrdené skutkami, pretože viera bez skutkov je mŕtva. Žije tak, aby naše slová, potvrdzovali naše skutky a aby skutky menili svet.

Pomocné otázky Vyjadriť názor: všetci sú nabádaní, aby hovorili odvážne a otvorene, teda slobodne, pravdivo a s láskou.

1. Akú máme skúsenosť so „slobodným, odvážnym a otvoreným rozprávaním“ v našom spoločenstve farnosti?
2. Aké podmienky si pre takéto slobodné, otvorené a odvážne rozprávanie predstavujeme?
3. Bráni mi niečo, aby som v Cirkvi pokorne, ale s odvahou a otvorene vyslovil svoj názor?
4. Vnucujem svoje názory a presvedčenie druhým?
5. Kto rozpráva v mene nášho cirkevného spoločenstva?
6. Nie sú v našich predstavách o živote vo vnútri farnosti určité negatívne predsudky? V prípade, že áno, čím sú spôsobené a ako by bolo možné ich prekonať?
7. Vytvárajú sa v našich farnostiach a spoločenstvách podmienky pre vzájomné stretnutia?
8. Vystupujú členovia farskej pastoračnej rady na základe svojho názoru, alebo ako predstavitelia určitej skupiny farníkov, ktorých názor vnášajú do diskusie,
9. Vstupuje naše spoločenstvo do kontaktu s hromadnými oznamovacími prostriedkami?

IV. Stretnutie – Slávenie

1. Zamyslenie (Ž 92, 1 – 5)

         Schopnosť sláviť je prirodzene daná človeku. Športovci spontánne oslavujú víťazstvo a školáci sa tešia dobrej známke. Narodenie dieťaťa, narodeniny, meniny, svadba aj mnoho iných osobných, rodinných a spoločenských udalostí sa spája s oslavami. Oslava však vyrastá z námahy a obety. Predchádza jej tréning, štúdium, pôrodné bolesti… Cesta chleba na náš stôl je dlhá a náročná. Kým sa strapce hrozna zmenia na víno, vinohradník sa poriadne zapotí. Izraelský ľud je Božia vinica. Vo svojej DNA nosí čosi slávnostné. Keď ho chcel Boh vyviesť z Egypta, Mojžiš a Áron išli k faraónovi so slovami: „Toto ti odkazuje Pán, Boh Izraela: ‚Prepusť môj ľud, aby mi na púšti pripravil slávnosť!‘“ (Ex 5,1). Trochu menej známym cieľom exodu je teda Božia slávnosť. Izraeliti sú vyzvaní zanechať Egypt. Musia sa vydať na ťažkú cestu kdesi na púšť. Dostávajú dar slobody, aby mohli mať účasť na Božej radosti. Najhlbším dôvodom slávenia je samotný Boh. V Žalme 92 sa Boh spomína symbolicky sedemkrát. Akoby sa chcelo povedať, že každý deň týždňa môže byť oslavou Boha. No Pánov deň, šabat (v. 1), je zvlášť vyhradený na oslavu. Pánov deň, deň Ježišovho zmŕtvychvstania, tiež patrí oslave. Veriace spoločenstvo naplnené radosťou za sprievodu hudobných nástrojov (v. 4) oslavuje Pána; ospevuje jeho meno (v. 2), jeho dobrotu (hebr. chésed) a jeho vernosť (v. 3). Boha nesmieme zakonzervovať v minulosti. Jeho dobrota a vernosť, ktorú skúsili predkovia pri vyslobodení z egyptského otroctva aj pri návrate z Babylonu, stále trvá (v. 5a). Ježiš Kristus nezostal v hrobe, vstal z mŕtvych a je živý. Pán stále udržiava diela svojich rúk (v. 5b). Sám Spasiteľ a Stvoriteľ všetkého prebúdza vo veriacom človeku postoj slávenia. Spoločné slávenie sprítomňuje komunite Božiu silu, umožňuje jej prekročiť rámec plynutia času a otvára ju pre večný eschatologický šabat – ôsmy deň, ku ktorému Boh vedie celý svet. Žalmista ukazuje, že slávenie nie je Izraelu ani Cirkvi uložené zvonku. Pochádza od Boha a vracia sa k nemu; vzniká z Božieho poverenia a je privilégiom ľudu. Je to volanie a odpoveď srdca, pri ktorom sa treba nechať s dôverou zviezť na Božej vlne. Nie vždy to ide ľahko. Sú chvíle, keď nie je vidieť dôvod na oslavu, ani na cestu do spoločenstva. Ale práve vtedy prebieha proces dozrievania a vrastania do tajomstva. Kto prináša Bohu svoju každodennosť, nachádza posilu a ľahkosť života.                                                         

2. Zamyslenie (Mt 22, 1 – 14)

Každý z nás to zažil. Svadby, jubileá, hostiny. Keď má náš dobrý priateľ, s ktorým sme vyrastali životné jubileum, tak sa potrebujeme nachystať: dôstojne sa obliecť, upraviť sa, kúpiť dar, urobíme si voľno, prípadne na druhý deň zoberieme dovolenku v práci, aby sme dobrému priateľovi venovali náš čas bez stresu. Slávenie jubilea si vyžaduje čas, prípravu a naladenie sa. Všetci teda radi oslavujeme a sú rôzne príležitosti osláv aj ich rôzne formy (niektoré sú pozdvihnutím človeka k naplneniu človečenstva, niektoré sú pod úrovňou človečenstva). Oslavovať sa dá rôzne. My v Cirkvi slávime sviatosti, a slávime ich tak, ako to v nás upevňuje aj Katechizmus: slávime ich vzhľadom na to, že všetky sviatosti sú späté s Kristovým veľkonočným tajomstvom (por. KKC 1621). Dalo by sa povedať, že kto neuveril v Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého, kto sa s ním nestretol, nevie sláviť, nevie sa radovať (aj keby mal pivnicu naplnenú tým najlepším vínom). Kto sa nestretol s ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Kristom ten sa nevie radovať. Lepšie povedané ešte nezažil, čo je to skutočná radosť. Kto sa stretol s Kristom ten sa vie radovať, a to aj v krížoch (hoci vtedy tomu nehovoríme radosť ale nádej). Radosť, ktorú prežívame v Cirkvi je radosť v Kristovi, ktorý nás privádza skrze sviatosti k tomu, aby sme Ho spoznali, aby sme Ho počuli, aby sme Ho videli. Práve preto máme sviatosti, aby sme vedeli zachytiť, že Boh je tu, že nie sme na život sami. Asi najčastejším slávením v Cirkvi je slávenie Eucharistie, zvlášť v nedeľu. V prvý deň týždňa (v nedeľu) Kristus vstal z mŕtvych. Preto sa pre kresťanov nedeľa stala prvým zo všetkých dní, „dňom Pána“. Slávenie nedele znamená jej svätenie, teda: oddýchnuť si od práce, urobiť si čas na rodinu a priateľov, spomaliť život a zúčastniť sa sv. omše. Ako nám však tieto veci idú? Vieme sláviť? Ako slávime nedeľnú sv. omšu? Neraz sa stáva, že rodiny dobehujú, lebo je zložité všetkých nachystať a prísť na čas. Kňazi slúžia viac omší, a možno sa zo sv. omše pre nich stala rutina. Starší sú možno jedinou kategóriou ľudí, ktorí sa na sv. omšu pripravujú modlitbou ruženca a nakoniec sú neraz radi, keď je sv. omša kratšia, lebo zdravotné problémy im nedovoľujú dlhší pobyt v kostole. Keď sú slávnosti, už nás akosi prešla chuť všetko nachystať a nacvičiť, a zhodíme to na skutočnosť, že je to aj tak iba forma, a že dôležité je „srdce“ a „jednoduchosť“ (neraz slávnosti radšej „zbúchame“ než, aby sme ich prežili vo veľkej paráde; inokedy nás parády naozaj nevovádzajú do modlitby ale skôr odvádzajú od Krista, ktorý je pôvodcom vzťahu medzi nami a Bohom). Niektoré s týchto problémov potrebujeme prežiť ako kríž, no na niektorých sa dá pracovať. Jedine prípravou sa dá skvalitniť akékoľvek slávenie, a určite aj slávenie sv. omše. Ježiš pripodobnil nebeské kráľovstvo kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Celý život Cirkvi sa má podobať príprave na túto svadbu. Dokonca máme ju prežívať každý deň. Každý deň máme nosiť rúcho milosti posväcujúcej, ktorá je samotným slávením Božej lásky. Pri spoločnom slávení sme pozvaní vidieť Krista nielen vo sviatostiach ale aj jeden v druhom, preto nemôžeme pristupovať jeden k druhému hocijako, ale slávnostne, s úctou. Tak sa náš život premieňa na ustavičnú modlitbu. A dobre vieme, čo je modlitba – v modlitbe sme s Bohom. Slávenie sviatostí je slávením života, lebo liturgiu slávi celé spoločenstvo, Kristovo telo zjednotené so svojou hlavou. Liturgické slávenia nie sú súkromné slávenia, ale slávenia Cirkvi, ktorá je „sviatosťou jednoty“, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov (por. KKC 1140). Keď ju takto slávime povznesení ponad znaky, sme už v nebeskej liturgii, kde je slávenie naplno spoločenstvom a sviatkom. (por. KKC 1136)

3. Zamyslenie (Mt 22, 1 – 14)

Byť pozvaný na hostinu je česť. Aj dnes sme pozývaní na hostinu. Prijmeme to pozvanie? Cirkev nám ponúka príležitosti k oslave. Stretávame sa na slávení prijímania sviatostí. Na krste, birmovke, uzatváraní manželstva, svätení kňazov, na Eucharistii, atď. Sviatosti sú poklady cirkvi, ktoré máme ako veriaci k dispozícii. Pri sprostredkovaní sviatostí veriaci vytvárajú bratské spoločenstvo spojené v modlitbe a majúce účasť na učení Cirkvi. Najväčšou hostinou je účasť na lámaní chleba, ktorá je súčasťou svätej omše. Sme pozvaní sláviť. Pozvanie môžeme prijať alebo odmietnuť. Boh nám ponúka spoločenstvo, milosrdenstvo a požehnanie skrze sviatosti. Najprv dostávame od Boha nové rúcho v krste. Potom má pre nás Boh pripravených sedem darov Ducha Svätého, ktoré dostávame pri sviatosti birmovania. Ďalej nám Boh dáva seba samého v Eucharistii, ktorá nás posilňuje v našich rozhodnutiach na životnej ceste v manželstve či zasvätenom živote a kňazstve. A nakoniec nás prostredníctvom sviatostí zmieruje so sebou samým a posilňuje nás v chorobe a v posledných chvíľach pozemského života. Všetky tieto slávnosti sú prepojené  s oslavou Kristovho vykúpenia. Naša účasť na slávení by mala byť živá a úprimná. Chceme našu pozornosť upriamiť na slávenie Eucharistie. Dostalo sa nám veľkej milosti, že dnes môžeme chodiť na svätú omšu každý deň, že môžeme prijímať Krista v Eucharistii každý deň. V dejinách to tak nebolo. Žijeme výnimočné časy. Radujme sa, keď môžeme prísť aj s ostatnými na svätú omšu. Zapojme sa aktívne do slávenia spevom, či čítaním a taktiež nezabudnime mať účasť na hostine – Eucharistii. Eucharistia nám dodá silu kráčať ďalej vo všedných dňoch. Je len na nás, či pozvanie k Eucharistii prijmeme alebo nie. Budeme ako tí pozvaní hostia, ktorí odmietli kráľa, alebo budeme ako tí, ktorí prijali pozvanie? Ak sa rozhodneme prijať pozvanie, dávajme si pozor, aby sme nezabudli na správne šaty. Nebuďme neúctiví voči Bohu, ako hosť z podobenstva, ktorý neprišiel v svadobnom rúchu. Možno tomu neprikladáme veľký význam, no prísť na hostinu dôstojne oblečený je vyznaním úcty voči hostiteľovi. Boh nám ponúka rúcho hodné hostiny, tzn. ponúka nám možnosť zmieriť sa s ním a prijať živého Boha v eucharistii dôstojne. Rúcho ako Boží dar teda symbolizuje silu odpustenia, a tiež posilu v živote. Prijímať živého Boha v Eucharistii je milosťou a zároveň pomocou na našej životnej ceste. Dnes žijeme zvláštne pandemické časy a namiesto toho, aby sme využili každý okamih stretnutia s Bohom, dostali sme sa do konfliktov o spôsobe prijímania Eucharistie. Smutné, namiesto toho, aby sme sa radovali, že máme prístup k Eucharistii, vytvárame napätie, či môžem alebo nemôžem prijímať Eucharistiu na ruku. Mám pocit, že nám uniká podstata. A tou je zjednotenie sa s Kristom, prijatie Krista ako posvätnej sily obetovanej Lásky pre náš život. Radujme sa a oslavujme, že Ježiš Kristus je prítomný medzi nami. Oslavujme spolu s Cirkvou tajomstvo nášho vykúpenia. Nechajme naplnil svoje vnútro Ježišom, aby náš duchovný život silnel a aby sme tak mohli vydávať svedectvo o svojom živote s Bohom. Aby neveriaci mohli povedať, to sú kresťania, pretože sa navzájom milujú. Majú niečo, čo svetu chýba a to je Láska.

Pomocné otázky „Spoločné putovanie“ je možné iba vtedy, pokiaľ vychádza zo spoločného počúvania Božieho slova a slávenia Eucharistie.

1. Aké miesto má v mojom prežívaní života s Bohom liturgia, zvlášť nedeľná bohoslužba?
2. Vnímam liturgické slávenia predovšetkým ako úkon svojej osobnej zbožnosti, alebo ako prejav života celého Božieho ľudu?
3. Aké formy liturgického slávenia a spoločnej modlitby uprednostňujeme v našom spoločenstve a prečo (svätá omša, adorácia, pobožnosti…)?
4. Aké služby sú rozvinuté v liturgickom slávení v našej farnosti, či spoločenstve? Ktoré by mohli byť rozvinuté tak, aby bola liturgia odrazom rozmanitosti služieb a chariziem kresťanov?
5. Aké kroky robíme k zapojeniu nových prichádzajúcich do našej farnosti (spoločenstva) tak, aby sa cítili byť prijatí?
6. Ako je prežívaná sviatosť krstu? Tak, aby vyjadrovala prijatie do spoločenstva farnosti?
7. Čo robím preto, aby som viac poznával tých, ktorí spolu so mnou slávia bohoslužbu?
8. Premýšľam v našej farnosti o nových formách aktívneho zapájania všetkých do liturgie?
9. Prežívam modlitbu príhovorov počas svätej omše tak, aby jednotlivé prosby odrážali aktuálne potreby miestneho spoločenstva?
10. Viem prežívať sv. omšu ako slávenie? Čo mi v tom bráni? Ako môžem prispieť k tomu, aby nám v našej farnosti (kostole, spoločenstve) spoločné slávenie bohoslužieb „chutilo“?

V. Stretnutie – Zdieľanie zodpovednosti za našu spoločnú misiu

1. Zamyslenie (Lk 4, 16 – 21)

Ježiš prichádza domov, kde vyrástol. Nazaret je nielen miestom ohlásenia o naplnení Izaiášovho radostného prisľúbenia, ale dá Ježišovi prorocké označenie – Nazaretský (por. Mt 2, 23), ktoré bude neskôr identifikačným znakom jeho kríža, jeho kráľovského trónu – (por. Jn 19, 19). Ježiš zatvorí knihu proroka Izaiáša a svoju „inauguračnú reč“ v synagóge zakončí slovami: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“. (Lk 4, 21). Posolstvo radosti žiari z každého slova tohto úryvku. Písmo sa naplnilo. Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami (Jn 1, 14) Spoločné kráčanie Cirkvi synodálnymi chodníkmi, ktoré sú lemované mnohými „krížikmi“, boľačkami, starosťami, trápeniami i hriechmi jej členov – a vlastne celého ľudstva – (por. GS 1) nemôže priniesť ovocie, ak nebude napojené na Krista, bez ktorého nie je možné nič urobiť (Jn 15, 5). A hoci sme pre mnohé nebezpečenstvá a úskalia doby pokúšaní stiahnuť sa do defenzívy a brániť všetko, čo nám je vzácne a sväté, nemôžeme zabudnúť, že toto nie je naša identita a naše poslanie. Svätý Pavol VI. pripomína, že evanjelizovanie je najhlbšou identitou Cirkvi (Evangelii nuntiandi 14). Spoločenstvo Cirkvi (communio) je misionárske communio (por. Christifideles laici 32). Vediac o nevyhnutnosti evanjelizovať, …beda mi, keby som evanjelium nehlásal (1 Kor 9, 16), nemalo by byť ťažké naplniť misijný príkaz: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Je potrebné ísť a hlásať! Čo však s tým, ak hlásame všetko možné, od vznešených myšlienok literátov, cez neuveriteľné príbehy z filmov a sociálnych sietí, cez súkromné vízie a posolstvá vyvolených osôb až po vlastné predstavy a idey o svete a Cirkvi? Platí aj vtedy misijný príkaz?  Určite nie! Viac ako vedomie príkazu potrebujeme dnes nanovo spoznať obsah nášho ohlasovania. Ježiš Kristus, ktorý hlásal Božie kráľovstvo naplnený Duchom Svätým (por. Lk 4, 1), on je obsahom i silou nášho ohlasovania. Svätý Ján Pavol II. to vyjadril slovami: „Kto naozaj stretol Krista, nesmie si ho ponechať pre seba, ale ho musí ohlasovať“ (Novo millennio ineunte 40). Táto misia má byť našou dispozíciou, je to náš permanentný stav (por. Evangelii gaudium 25; 273). Aby sme túto misiu pochopili ako našu spoločnú zodpovednosť, potrebujeme skúsenosť s Kristom. Pápež František hovorí, že skutočný misionár vie, že Ježiš s ním kráča, s ním hovorí, s ním dýcha, s ním pracuje. Cíti, že živý Ježiš je s ním uprostred misijného poslania. Kto neobjaví Ježiša prítomného v samotnom srdci misijného diela, čoskoro stratí entuziazmus a prestane si byť istý tým, čo odovzdáva; chýba mu sila a zápal. A človek, ktorý nie je presvedčený, nadšený, istý a zamilovaný, nikoho nepresvedčí. (por. Evangelii gaudium 266) Čo je obsahom mojich slov, keď hovorím o Cirkvi? (celá Katolícka cirkev na čele s pápežom, diecéza, farnosť, spoločenstvo…) Som iba v permanentnom stave obrancu Cirkvi? Bojím sa o Cirkev? Akým spôsobom ju bránim? (Možno z pohodlia môjho domova vo virtuálnom svete? Možno agresívnym spôsobom nehodným Kristovho učeníka? Alebo…?) Čo pre mňa znamenajú slová o ohlasovaní radostnej zvesti? Čo je pre mňa radostná zvesť? Kde všade môžem ohlasovať evanjelium?

2. Zamyslenie (Lk 10, 1 – 4)

Je zaujímavé prečo Ježiš posiela apoštolov práve po dvoch? Možno je to preto, lebo to má byť poslaním Cirkvi. Ježiš vytvára najmenšie možné komunity ohlasovateľov, aby išli pred ním tam, kam sa sám chystal ísť na misiu. Môžeme v tom vnímať aj istú formu ochrany, lebo cesty buď neboli a jeden mohol ľahko zablúdiť, alebo boli, ale boli nebezpečné. No a možno aj preto, aby jeden pre druhého mohli byť kontrolou, aby nezačali ohlasovať seba namiesto toho čo im zveril Kristus. Je určite patologické ak sa ohlasovateľ stane centrom a nie nástrojom ohlasovania. Každý ohlasovateľ sa učí metodike ohlasovania a je dobré ak v tejto misii nie je sám. Sami vidíme, že nie je dobré ak je ohlasovateľ mimo spoločenstva Cirkvi. Dôsledky týchto situácii poznáme: ak sa kňaz nestretáva s kňazmi a svojím biskupom, ak sa spoločenstvá nenapájajú na farnosť a svojho kňaza, keď sa namiesto hľadania odpovedí skôr nachádzajú chyby na autoritách, keď deti nepočúvajú rodičov, keď sa modlitba nepretaví do skutkov lásky. Takéto stavy končia nešťastím, poblúdením. Liekom je vtedy obnoviť lásku. Hľadať spoločnú cestu, nie tvrdohlavosť. Každý jeden kresťan by sa mal cítiť ako súčasť väčšieho celku, farnosti či spoločenstva. V otvorení sa pre ďalšieho (na obraz Trojice) je ochrana a kontrola pred poblúdením. Ako tvory sociálne vždy budeme potrebovať niekoho, aby nám aj už známe veci ohlásil a zvestoval s novou nádejou a láskou. Mnohé skúsenosti misionárov hovoria, že misionár nemôže ísť na misijnú cestu sám. Buď by vyhorel alebo poblúdil. Misijný rozmer Cirkvi pramení zo samotnej podstaty Najsvätejšej Trojice. Tak ako je Otec a Syn otvorený pre tretieho Ducha Svätého, tak aj veriaci vyslaní po dvoch majú byť otvorení pre tretieho: Pánov misijný príkaz má svoj prvotný pôvod vo večnej láske Najsvätejšej Trojice… A konečným cieľom misií nie je nič iné, ako dať ľuďom účasť na spoločenstve, ktoré je medzi Otcom a Synom v ich Duchu lásky. (por. KKC 850) Všetci za túto misiu otvorenosti máme zodpovednosť: Spása je v pravde. Tí, čo poslúchajú hnutia Ducha pravdy, sú už na ceste spásy. Ale Cirkev, ktorej bola táto pravda zverená, musí vychádzať v ústrety ich túžbe, aby im túto pravdu prinášala. Práve preto, že verí vo všeobecný plán spásy, musí byť misionárska. (por. KKC 851) Nakoniec nielen podľa evanjelia (podľa Ježiša Krista), ale aj ľudsky vieme povedať, že kňazi a laici sa v úsilí o spoločnú misiu (ohlasovanie Božieho kráľovstva) navzájom potrebujeme. Človek je stvorený ako spoločenský tvor, odkázaný na vzájomnú spoluprácu. Ježiš chcel, aby sa táto spolupráca rozvíjala aj v Božom kráľovstve, ktoré sa práve stávalo skutočnosťou. Všetci kresťania aj ich pastieri sú povolaní starať sa o budovanie lepšieho sveta… sociálna náuka Cirkvi je na prvom mieste pozitívna a propozitívna, určuje smer premieňajúcej činnosti a v tomto zmysle neprestáva byť znakom spásy, ktorá vyviera z láskyplného srdca Ježiša Krista. (EG 183) Najväčší dar, ktorý môže mať človek pod nebom, je vedieť dobre žiť s tými, s ktorými je. (bl. Egídius z Assisi)

3. Zamyslenie (Mk 16, 14 – 16, Rim 10,17, 1Kor 9, 16)

Poslaním Cirkvi je evanjelizovať. Hlásať, svedčiť o Božej láske. Keď sa povie slovo „misia“ väčšinou si predstavíme chudobnejšie, vzdialenejšie krajiny, do ktorých sa vysielajú pripravení misionári, ktorí pomáhajú domorodému obyvateľstvu v rôznych sférach života popri evanjelizácii. Mohlo by sa zdať, že ohlasovanie evanjelia je oblasťou pre vysvätených v Cirkvi a my laici do tejto oblasti nespadáme. Lenže krstom, my laici, preberáme na seba trojaké poslanie: prorocké, kráľovské a kňazské. Teda nielen vysvätení služobníci Cirkvi majú povinnosť ohlasovať radostnú zvesť, ale aj my všetci pokrstení. Sv. Pavol hovorí, že je jeho povinnosťou ohlasovať evanjelium. Aj pre nás laikov sa ohlasovanie evanjelia stáva povinnosťou. Je tomu naozaj tak? Vnímam toto poslanie Cirkvi ako svoje vlastné? Akému môjmu „všetkému stvoreniu“ mám ohlasovať radostnú zvesť? Vnímanie poslania ohlasovania v Cirkvi je celkom citeľné, rozpoznateľné, no paralelne uvedomujúc si vlastné zlyhanie. Moja nedostatočná je z ohlasovania Božej lásky mojím „všetkým stvoreniam“. Ľuďom, ktorých možno stretnem raz, niekedy viackrát za život. Ľuďom blízkym, príbuzným, ktorí sú sklamaní, stratili vieru… A zlyhávam z rôznych dôvodov – zo strachu zo zosmiešnenia, hrdosti, zranenia,… aj keď pritom moje celé vnútro kričí po Bohu. Jeden z citátov sv. Františka z Assisi hovorí o hlásaní evanjelia, v tom zmysle, že ak je to nevyhnutné, použite aj slová. Boh od nás nechce veľké veci, aj úsmev na okoloidúceho je svedectvom Jeho lásky k nám. Na záver ústami pátra Eliasa Vellu: „Pane, v tejto chvíli ti chceme otvoriť naše srdcia. Keď si si nás vyvolil, nemohol si sa mýliť, lebo poznáš budúcnosť každého z nás. Ty si už poznal naše chyby, vedel si o našich hriechoch, našich obmedzeniach. Napriek tomu si si nás vyvolil! Nemôžeš povedať, že si sa pomýlil, lebo už si všetko vedel. Keďže si si nás vyvolil, pomôž nám, prosím, pochopiť, že ťa potrebujeme ako nášho Spasiteľa; potrebujeme ťa, aby si nás uzdravoval, aby si nám odpustil, aby si nás zmenil. Tiež ťa prosíme – použi nás. Použi nás ako Ty chceš. Vieme, že sme obyčajné nástroje a odovzdávame sa do tvojich rúk, aby si nás použil na dobro iných. Pane, naplň nás svojím Duchom, aby sme sa skrze neho mohli stať nástrojmi v tvojich rukách. Prosíme aj teba Mária, naša Matka, aby si nás sprevádzala a viedla k svojmu a nášmu Ježišovi. Amen.“

Pomocné otázky Spoluzodpovednosť za misijné poslanie: Synodalita slúži misijnému poslaniu Cirkvi; všetci členovia sú pozvaní k tomu, aby sa na ňom podieľali.

1. Čo znamená pre môj život, že každý pokrstený je zároveň poslaný, teda misionár?
2. Sme skutočne misijným spoločenstvom, Cirkev pre druhých, alebo do seba uzavretou skupinou? V čom konkrétne sa prejavuje naše spoločenstvo ako misijné?
3. Čo si predstavujem pod pojmom misie, pokiaľ nejde iba o „misionárov“ odchádzajúcich do iným zemí a kontinentov? Ako môžu misie súvisieť so životom nášho konkrétneho spoločenstva?
4. Aké misijné / evanjelizačné aktivity sú v našom spoločenstve rozvinuté? A aké by mohli byť nanovo rozvinuté?
5. Je možno čerpať v živote nášho cirkevného spoločenstva silu pre našu službu v spoločnosti? Je podporovaná zodpovednosť za politický život, vzdelávanie, presadzovanie sociálnej spravodlivosti, starostlivosti o životné prostredie?
6. Ako sa snažíme tvoriť vzťahy a spoluprácu s miestnou samosprávou? Snažíme sa ponúkať svoje služby v prospech všetkých ľudí žijúcich v našej farnosti?
7. Aké môžu byť naše osobné vnútorné prekážky pre hlásanie / evanjelizáciu (hanblivosť, neznalosť, nezáujem, malá osobná motivácia)?
8. Evanjelizačné / misijné dielo predpokladá osobnú hlbokú konverziu: mám osobnú skúsenosť s Bohom, ktorá mi túto cestu otvorila?
9. Čo pre nás môže znamenať evanjelizácia ako „metóda postupných krokov“, začínajúcich kultúrnych, športových (pred – evanjelizačných) aktivít? Aktivity smerované na jednotlivé skupiny (muži, ženy, mládež, deti)?
10. Misijné poslanie je stálym podnetom k tomu, aby sme nezostali v priemernosti, ale stále rástli na našej ceste s Bohom / k Bohu. Čo mi toto hovorí pre život našej farnosti / mne osobne?

VI. Stretnutie – Dialóg v Cirkvi a spoločnosti

1. Zamyslenie (Mt 5, 44 – 45, Mt 7, 12 )

Dialóg je cestou vytrvalosti, ktorá zahŕňa aj stíšenie a bolesť, ale je schopná prijať skúsenosti jednotlivcov i národov. Dialóg je cestou vytrvalosti, ktorá zahŕňa aj stíšenie a bolesť, ale je schopná prijať skúsenosti jednotlivcov i národov. V dialógu je stále východzím bodom láska a schopnosť každého človeka milovať. V tomto prípade je nanajvýš potrebné ohľaduplné ohlasovanie v presvedčení, že všetci sme si navzájom bratia a sestry a zároveň deti jediného Otca, ktorý je na nebesiach bez ohľadu na to, či ho niekto uznáva/vyznáva alebo nie, „Veď Boh zosiela dážď i slnko na dobrých i zlých…“ (Mt 5, 44 – 45) Pápež František v encyklike Fratelli tutti píše, že len „spolu môžeme hľadať pravdu v dialógu, pokojnej konverzácii alebo zanietenej diskusii. Je to cesta, ktorá si vyžaduje vytrvalosť, tvorí ju aj mlčanie a utrpenie schopné trpezlivo zhromažďovať rozsiahlu skúsenosť ľudí i národov.“ (FT 50) Hnutia a spoločenstvá vedú už desiatky rokov dialóg s členmi starých chariziem (rehoľníci a rehoľníčky) i s členmi nových chariziem (hnutia, komunity, spoločenstvá). Konajú tak nielen na úrovni osôb zasväteného života, ale aj vo svete rodín. Každé hnutie a spoločenstvo povahou svojej spirituality vytvára rôzne formačné platformy, na ktorých sú všetci zainteresovaní „kandidátmi pre bratské spoločenstvo“ zhromaždené okolo Božieho slova, sviatosti a misie. Hnutia a spoločenstvá komunikujú aj s veriacimi iných náboženstiev, kde najprv odporúčajú svojim členom vhodnú formáciu, aby do dialógu vstupovali pripravení, pričom stále odporúčajú, aby sa obe stránky pridŕžali Zlatého evanjeliového pravidla: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“ (Mt 7, 12), ktoré sa nachádza prakticky vo všetkých posvätných knihách veľkých svetových náboženstiev. Prosme teda spoločne za pravdivý dialóg v Cirkvi a spoločnosti: aby sme kráčajúc synodálnou cestou vytrvalosti, trpezlivosti a vzájomného porozumenia boli pozorní voči skúsenosti ľudí a hnutí i spoločenstiev. Pápež František dodáva že „potrebujeme komunikovať, objavovať bohatstvo každého, dať vyniknúť to, čo nás spája, a s úctou ku všetkým sa pozerať na rozdiely ako na možnosť rastu. Nevyhnutný je trpezlivý a dôverujúci dialóg tak, aby osoby, rodiny a spoločenstvá mohli odovzdávať hodnoty vlastnej kultúry a prijímať dobro pochádzajúce zo skúsenosti druhých“ (FT 134)

2. Zamyslenie (Jn 17, 1 – 3. 17 – 25)

Dialóg v Cirkvi a spoločnosti ako dialóg či rozhovor dvoch: dvoch ľudí, dvoch rodín, dvoch cirkví, dvoch politických strán… je príležitosť, spoločne sa pozerať na dôležité témy, otázky spoločného záujmu. Sme pozvaní viesť dialóg, kde ako východiskový stav je, že obidve strany dialógu majú hlboký záujem o tému, ktorá je im drahá. V rámci viery je to témy spoločného hľadania pravdy o Bohu i človeku. V otázkach spoločnosti sú to témy týkajúce sa života človeka na zemi. V týchto témach majú byť v rámci dialógu všetky strany rovnoprávne a zorientované. Podmienkou, aby dialóg úspešne prebiehal, je, aby sa všetky strany vzájomne počúvali a usilovali sa pochopiť druhú stranu. Cieľom nesmie byť presviedčanie o svojej pravde, ale spoznávať bohatstvo, postoje a názory druhej strany. Následne je potrebné nájsť to spoločné v pohľade na diskutovanú tému. V dnešnom názorovo pestrom a pluralitnom svete sme na takýto dialóg vlastne „odsúdení“, aby sme sa dokázali na niečom dohodnúť. Vyššie povedané platí pre každý odborný, teologický, vedecký, kultúrny, politický dialóg v spoločnosti alebo v Cirkvi. Platí to aj pre každodenný život kresťanov i pre prežívanie viery činnej v láske, pre „dialóg života“. Ako prvý dialóg má viesť človek s Bohom. Tento dialóg je modlitba. Tento dialóg je základom všetkých ostatných rovín dialógu. V tejto vertikálnej rovine dialógu nás Boh pozýva zdieľať s ním každodennú realitu života. Je potrebné si uvedomiť, že ide o dialóg v rovine viery. Teda o dialóg v zmysle stretnutia sa so živým Bohom v srdci každého s cieľom budovať svoje osobné poznanie a vzťah s tým, ktorý ako jediný je vlastníkom absolútnej pravdy! Zanedbaním tohto dialógu Bohom sa akoby automaticky zanedbáva aj rovina dialógu s človekom. V rámci spoločnosti je následne potrebné viesť dialóg, a nie monológ. Dialóg je potrebné viesť aj na úrovni zdieľania života, a nie len slov. Cirkev a spoločnosť sú vzájomne pozvané viesť dialóg v základných otázkach i problémoch, ktoré aktuálne trápia ľudstvo s cieľom naplnenia princípu spoločného dobra. V konečnom dôsledku je úlohou Cirkvi viesť dialóg s človekom v otázkach posledných vecí a naplnenia či konečného zmyslu človeka na zemi. Tento dialóg sa má viesť na úrovni akéhosi duchovného vedenia človeka, aby postupne objavoval základný zmysel svojho jestvovania v Bohu. Nech teda „dvaja alebo traja“ zjednotení v Ježišovom mene, alebo aj v mene spoločného dobra vždy vedú dialóg lásky s cieľom dosiahnutia lásky vo vzťahu k Bohu i k človeku. Nech spoločne hľadáme čo nás spája, a nie rozdeľuje! Pretože bez dialógu zanikne akýkoľvek vzťah, nakoľko dialóg je základnou podmienkou každého vzťahu, do ktorého je človek ako tvor sociálny pozvaný. Nech sa teda náš vzájomný dialóg v spoločnosti i Cirkvi stane jeden z hlavných zdrojov poznania pravdy a zjednotenia.

3. Zamyslenie (Rim 12, 9-18, Prís 18, 13, Jak 1, 19)

 Dialóg vnímame ako rozhovor, formu verbálnej komunikácie, ktorou si nielen vymieňame informácie, ale ktorá ovplyvňuje celý náš život.  Nicky a Sila Lee vyjadrujú v časti Umenie komunikovať (Kniha o manželstve) to, že najdôležitejšou častou komunikácie nie je hovoriť, byť výrečný, byť dobrým rozprávačom, mať vedomosti na dokazovanie a názory na vyhlasovanie. Skutočne dôležité v rozhovore je počúvanie. Biblia ponúka veľa príkladov, kde sa kladie dôraz na počúvanie. Nicky a Sila ďalej uvádzajú aj päť typov slabého poslucháča – rozdávača rád, prerušovača, upokojovača, zdôvodňovača, odpútavača, ktorí narúšajú dobrú komunikáciu. Našli sme sa v nejakom type? Ja áno, a je ich viac. A čo nám pomôže k dobrej komunikácii? Venovanie plnej pozornosti tomu, s kým sa rozprávame (bez prerušovania), vyhýbanie sa rozptyľovaniu inými vecami, prejavenie záujmu; to, že budeme počúvať inteligentne bez kritizovania a uznáme pocity rozprávajúceho sa s nami. Nakoniec ako posledné spomínajú dávanie rady, ktorú môžeme dať, iba ak nás o to požiadajú. A čo by bola komunikácia bez lásky? V Liste Rimanom môžeme nachádzať všeobecné smernice pre medziľudské vzťahy založené na láske, ktorých súčasťou je samozrejme komunikácia. A ako povedala sv. Matka Tereza: „Každý človek je pre mňa Kristus.“ Ak si toto uvedomím, asi by som celkom ináč vyjadril(a) svoje myšlienky. Vyžaduje to pokoru. „Ako sa môžeme cvičiť v pokore: Čo najmenej o sebe hovoriť. Nezaoberať sa sám sebou. Nechcieť usmerňovať záležitosti iných. Radostne prijímať opačné názory a napomenutia. Nevšímať si chyby iných. Ustúpiť v diskusii, aj keď mám pravdu. Byť láskavý a milý, aj keď ma niekto pobúri. Prijímať nevšímavosť. Vybrať si vždy to, čo je ťažšie. Vyhýbať sa zvláštnostiam.“ (sv. Matka Tereza)

Pane, naplň nás svojím Duchom, aby sme s láskou rozprávali s blížnymi tak, ako Ty chceš. Aby tak ako vyjadrila sv. Matka Tereza, sme šírili lásku, kam prídeme. Nech každý, s kým sa stretnete, odchádza od nás lepší a šťastnejší. Aby sme boli živým vyjadrením Tvojej láskavosti, nosili ju vo svojej tvári, očiach, úsmeve, vo svojom veľkom pozdrave. Amen. 

Pomocné otázky Dialóg si žiada vytrvalosť a trpezlivosť, ale umožňuje tiež vzájomné porozumenie.

1. Dialóg nie je prostým „rozprávaním dvoch“ alebo viac ľudí. Ale snahou vžiť sa do ich situácie, prijať ich uhol pohľadu. Darí sa nám takto pristupovať pri komunikácii v našom cirkevnom spoločenstve?
2. Aké platformy / štruktúry pre dialóg sú v našej farnosti vybudované?
3. Aká je spolupráca a spolužitie medzi rôznymi skupinami a hnutiami vo farnosti? Ako vnímame členy iných hnutí a spoločenstiev (nezáujem, opovrhovanie alebo príležitosť k obohateniu)?
4. Rozvíjame spoluprácu – a teda vzájomné obohatenie – na medzi farskej úrovni? Na úrovni dekanátu? S rehoľnými spoločenstvami v našej oblasti?
5. Akú skúsenosť máme s riešením konfliktov a náročných situácii?
6. Ako uskutočňuje naša miestna Cirkev dialóg s (a ako sa učí od) ďalších oblastí  spoločnosti: sveta politiky, ekonómie, kultúry, svetskej spoločnosti a od chudobných ľudí?
7. Usilujeme sa o dialóg s tými, ktorí žijú mimo „nášho“ cirkevného spoločenstva (príslušníci iných náboženstiev, ľudia bez náboženského vyznania …)?
8. Ako podporujeme spoluprácu s náboženskými komunitami prítomnými na našom  území a tiež s laickými združeniami a hnutiami a medzi nimi navzájom ?
9. Aké skúsenosti s dialógom a spoločným úsilím máme spolu s veriacimi iných náboženstiev?
10. Aké skúsenosti s dialógom a spoločným úsilím máme spolu s neveriacimi?

VII. Stretnutie – Ekumenizmus

1. Zamyslenie (Jn 10, 16, Jn 17, 1 – 26)

Ekumenické nasadenie je naše ukotvenie v Ježišovi, ktorý položil svoj život, aby bol „jeden ovčinec a jeden pastier“ (Jn 10, 16) a ktorý sa modlil „aby všetci jedno boli“ (Jn 17, 21).  Po Druhom vatikánskom koncile si postupne uvedomujeme, že ekumenizmus nie je nejakou záujmovou činnosťou, ale spôsobom ako byť kresťanom. Pozoruhodné podnety pre ekumenické zbližovanie nám nastolil aj pápež František pri nedávnej návšteve Slovenska. V príhovore členom Ekumenickej rady cirkví povedal: „Kresťanská viera je a chce byť v tejto krajine semienkom jednoty a kvasom bratstva“ a zvýraznil aj dôležitosť ekumény: „Je ťažké žiadať si Európu viac preniknutú Evanjeliom, ak nás netrápi, že ešte nie sme plne zjednotení medzi sebou“. Pápež označil sv. Cyrila a Metóda za „predchodcov ekumenizmu“ (Slavorum apostoli 14) „v snahe o zosúladenie rozdielností v Duchu Svätom, o jednotu, ktorá bez toho, aby bola uniformnosťou, by bola znakom a svedectvom slobody Krista, Pána, ktorý uvoľňuje putá minulosti a uzdravuje nás zo strachov a bojazlivosti.“ V tejto perspektíve sa pápež chcel s nami podeliť o dva podnety – dal nám dve bratské rady pre šírenie Evanjelia slobody a jednoty dnes.  Prvý veľkolepý a odvážny podnet a rada sa týka kontemplácie. Jej črty vidí u Slovanov ako rozlišovací znak, ktorá „vychádzajúc zo skúsenostnej viery vie prijať tajomstvo“. Túto „duchovnú tradíciu“ spolu s krásou adorácie Boha Európa veľmi potrebuje.  Druhá rada sa týka praktickej činnosti, akcie. „Jednota sa dosahuje… skôr tým, že robíme niečo pre tých, ktorí nás väčšmi približujú k Pánovi… Sú to chudobní, lebo v nich je prítomný Ježiš (por. Mt 25, 40). Podelenie sa s láskou otvára širšie horizonty a pomáha kráčať svižnejšie, prekonávajúc predsudky a nedorozumenia.“

2. Zamyslenie (Jn 18, 33 – 38)

Krátko predtým, ako bol Ježiš ukrižovaný, predstúpil pred Piláta do vládnej budovy. „Si židovský kráľ?“, spýtal sa ho Pilát povýšene. Ježiš odpovedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta… Na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ Pilát sa cynicky spýtal: „Čo je pravda?“ V dnešnom svete môže byť pre myseľ bežného človeka otázka „Čo je pravda?“ veľmi zložitá. Vyhľadávanie slovného spojenia „Čo je pravda?“ na Googli prináša viac ako milión odpovedí. Vo svojom mobilnom telefóne, na tablete, či v počítači máme dostupných viac informácií ako vo všetkých knihách kamennej knižnice. Žijeme zahltení informáciami a názormi. Vábivé a príťažlivé hlasy nás prenasledujú na každom kroku. Nie je sa čo čudovať, že chytení v zmätku tejto doby sa tak veľa ľudí odvoláva na slová vyslovené Protagorasom mladému Sokratovi pred 2500 rokmi: „Čo je pravdivé pre teba,“ povedal, „je pravdivé pre teba, a čo je pravdivé pre mňa, je pravdivé pre mňa.“ Poučení Evanjeliom Ježiša Krista pokorne vyhlasujeme, že sú veci, ktoré sú úplne a absolútne pravdivé. Tieto večné pravdy sú rovnaké pre každého Božieho syna a Božiu dcéru, ktorí patria od sviatosti krstu do svätej Cirkvi, ale aj pre všetkých ľudí na tomto svete, lebo aj človek hľadajúci Boha a večnú pravdu môže konať dobro podľa svojho svedomia a tak kráčať cestou k poznaniu a naplneniu Pravdy vo svojom živote. Pravda sa pozerá do minulosti aj budúcnosti, rozširujúc tak perspektívu našej prítomnosti. Ježiš Kristus povedal: „Ja som cesta, pravda a život.“ Tieto slová nás ešte viac pozývajú, aby sme kráčali po ceste k Nemu, aby sme prišli do šťastného cieľa. Pravda nám ukazuje cestu k večnému životu a prichádza len skrze nášho Spasiteľa Ježiša Krista. On nás učí, ako žiť, a skrze svoju smrť a zmŕtvychvstanie nám ponúka odpustenie našich hriechov a večný život. To je absolútna pravda. Učí nás, že nezáleží na tom, či sme bohatí alebo chudobní, prominentní alebo neznámi, sofistikovaní alebo jednoduchí. Skôr je naším cieľom v smrteľnosti posilniť svoju vieru v Ježiša Krista, zvoliť si dobro namiesto zla a dodržiavať Jeho prikázania. as pravdy sa skvie vo všetkých dielach Stvoriteľa, predovšetkým však v človeku stvorenom na obraz a podobu Boha (por. Gn 1, 26): pravda osvecuje rozum a formuje slobodu človeka, a tak ho privádza k tomu, aby Pána poznal a miloval. (por. Veritatis splendor, Úvod) V protiklade k pravdám večnosti vždy existovali protirečenia, aby zneistili, či pomýlili Božie deti v Pravde. Argumenty sú často veľmi podobné tak v minulosti, ako aj dnes. Už pred mnohými rokmi ľudia argumentovali, že: „Nemôžete vedieť o veciach, ktoré nevidíte. Nech už človek učiní čokoľvek, nie je to zločin, ale jeho slobodná voľba…“ Aj dnes človek argumentuje, že si v slobode môže vybrať svoju pravdu, avšak táto ho nemusí vždy viezť k večnej Pravde. Kráčajme na tomto svete s našimi blížnymi s láskou a trpezlivosťou s ich nedostatkami tak, ako má trpezlivosť s našimi nedostatkami Ježiš. Budujme medzi sebou vzájomné porozumenie a to aj napriek rozdielnosti našich názorov. Tam sa nachádza podstata ekumenizmu. Našou úlohou je byť zodpovednými ľuďmi, aby sme tak vo svojom živote dokázali plniť Božiu vôľu a aj iných privádzali k Nemu, ktorý je večná Pravda.

3. Zamyslenie (Flp 2, 1 – 4)

Ekumenizmus – čo vlastne toto slovo znamená? Mohli by sme ho interpretovať ako úsilie o zjednotenie všetkých cirkví, v užšom zmysle len kresťanských cirkví sveta, pričom sa nesmie zamieňať s medzináboženským dialógom. Počiatky ekumenického hnutia nachádzame v 19. storočí, organizované formy sa objavujú v priebehu 20. storočia, aj keď prvé náznaky ekumenizmu môžeme hľadať už v období raného kresťanstva. Svätý Pavol v liste Efezanom opisuje zjednotenie Židov a pohanov takto: „Prišiel a zvestoval pokoj vám, čo ste boli ďaleko, a pokoj tým, čo boli blízko; lebo skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi. Teda už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny. Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu.” (Ef 2, 17 – 22).  Svetová rada cirkví združuje 345 kresťanských cirkví z vyše 110 krajín, čo predstavuje asi 500 miliónov kresťanov. Rímskokatolícka cirkev nie je jej členom – má len štatút pozorovateľa. V roku 1993 vznikla Ekumenická rada cirkví v Slovenskej republike (v nadväznosti na Ekumenickú radu cirkví v Československu z roku 1955). Ekumenická rada cirkví v SR je spoločenstvo cirkví, ktoré vyznávajú Pána Ježiša Krista ako Spasiteľa a Hlavu Cirkvi. Svoj spoločný vieroučný základ vidia v Písme svätom a ekumenických vyznaniach (Apoštolskom, Nicejskom a Athanáziovom). Svojou činnosťou sa snažia spoločne i jednotlivo osláviť vo svete Boha Otca, Syna i Ducha Svätého. Ján Pavol II. v encyklike Ut unum sint zdôraznil ústredný význam ekumenizmu: „Hnutie podporujúce zjednotenie kresťanov nie je len nejakým ‚príveskom‘ k tradičným činnostiam cirkvi. Naopak, je organickou súčasťou jej života a pôsobenia.“ Podobne aj Benedikt XVI. chcel vynaložiť maximálne úsilie na obnovenie jednoty všetkých Pánových učeníkov: „Pokiaľ ide o mňa, chcem znovu potvrdiť svoje rozhodnutie, ktoré som vyslovil na začiatku svojho pontifikátu. Mojou prvoradou úlohou je neúnavne pracovať na obnovení plnej a viditeľnej jednoty všetkých Kristových nasledovníkov.“  Pápež František vyslovil na tému ekumenizmu tieto slová: „Jednota kresťanov je základnou požiadavkou našej viery; požiadavkou, ktorá pramení z hĺbky nášho bytia veriacich v Ježiša Krista. Vzývame jednotu, lebo vzývame Krista. Chceme žiť jednotu, lebo chceme nasledovať Krista, žiť jeho lásku, tešiť sa z tajomstva jeho bytostnej jednoty s Otcom, čo je napokon podstatou Božej lásky.“ ​ Cirkev v priebehu stáročí zažila rozpory, ktoré mali za následok oddelenie nemalých spoločenstiev od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou. Prvé spory vznikli na Východe odmietnutím dogmatických výrokov Efezského a Chalcedónskeho koncilu a neskoršie prerušením cirkevného spoločenstva medzi východnými patriarchátmi a rímskou stolicou. Druhé vznikli o viac ako štyri storočia na Západe pre udalosti, ktoré sa spoločne označujú názvom „reformácia“. Odvtedy sa oddelili od rímskej stolice viaceré národné alebo náboženské spoločnosti. Medzi tými, v ktorých sa dosiaľ čiastočne zachovali katolícke tradície a štruktúry, zaujíma osobitné miesto anglikánske spoločenstvo. Avšak tieto rozličné oddelené spoločenstvá sa medzi sebou veľmi líšia nielen čo do miesta a času vzniku, ale najmä povahou a závažnosťou otázok týkajúcich sa viery a cirkevnej štruktúry. Napriek všetkému nám Kristus ustavične dáva dar túžby po obnovení jednoty kresťanov, no je našou úlohou, aby sme na tejto jednote pracovali a modlili sa za ňu. I preto sa od roku 1908 slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Tradičný termín konania Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov je na severnej pologuli od 18. do 25. januára. Tieto dni navrhol v roku 1908 Paul Wattson tak, aby modlitby prebiehali v dňoch medzi sviatkami sv. Petra (Katedra) a sv. Pavla (Obrátenie), čo im dodalo symbolický význam. Na južnej pologuli sú v januári prázdniny, takže cirkvi organizujú Týždeň modlitieb v inom termíne, napríklad v období sviatkov Zoslania Ducha Svätého (ako to navrhlo Hnutie pre vieru a poriadok v roku 1926), ktoré tiež symbolizujú jednotu Cirkvi. Ale je to naozaj tak? Skutočne sa snažíme zo všetkých síl pracovať na jednote Cirkvi? Vnímame, že vedľa nás žijú ľudia iného vierovyznania? Môže naše okolie postrehnúť, že nám táto téma nie je ľahostajná a venujeme jej svoju pozornosť? A ako to robíme? Zameriavame sa na to, čo nás s našimi bratmi spája alebo sa snažíme obrúsiť hrany toho, čo nás rozdeľuje? Pán Ježiš nám dal jasný návod ako máme postupovať:​​​​​​​​​​​ „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!” (Mt 22, 36 – 39).​​​​​  Svojho blížneho ako seba samého. To je tá správna cesta. Postupovať nie silou, príkazmi a zákazmi, ale láskou. Pánovho Ducha prosiť o trpezlivosť a múdrosť, aby sme mali odvahu ako Ježišovi učeníci: ​​​​​​​„Až vás povedú, aby vás vydali, nestarajte sa dopredu, čo budete hovoriť, ale hovorte, čo vám bude dané v tú hodinu. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch Svätý.” (Mk 13, 11) 

Pane Ježišu, prosíme Ťa, naplň nás Duchom ochoty, trpezlivosti, lásky a odvahy, aby sme sa v dnešnej spoločnosti, kde vládne egoizmus a rozdelenie, nebáli hlásať bratstvo a jednotu. Vypočuj našu úpenlivú prosbu: „Nech sme jedno srdce, nech sme jedna duša na Tvoju slávu, Pane!” Dožič nám, aby sme žili ako Tvoji učeníci: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.” (Sk 4, 32).

4. Pomocné otázky Dialóg medzi kresťanmi rôznych vyznaní, vzájomne spojených jedným krstom, má na synodálnej ceste zvláštne miesto.

1. Snažíme sa aktívne tvoriť vzťahy s inými kresťanskými Cirkvami, ktoré žijú na území našej farnosti, s ktorými nás spája jedna viera v Ježiša Krista, alebo prevláda ľahostajnosť a nezáujem?
2. K čomu táto spolupráca a vypočutie sa medzi kresťanskými cirkvami doposiaľ u nás viedla?
3. Aké sú prekážky, predsudky, ktoré bránia uzdraveniu vzťahov a intenzívnejšej spolupráci? Sú skutočne tak závažné alebo sú také iba v našej mysli?
4. Aké konkrétne formy ekumenickej spolupráce a spolužitia sa u nás vo farnosti či spoločenstve rozvíjajú?
5. Čo vnímame ako zraňujúce v našich vzťahoch?
6. Modlíme sa pravidelne za ostatných kresťanov, ktorí žijú v našej farnosti?
7. Uskutočňujú sa u nás vo farnosti ekumenické bohoslužby či iné formy spolupráce?
8. Poznáme našich kresťanských bratov a ich aktivity (pastoračné, charitatívne, spoločenské)?
9. Aké ovocie môžeme očakávať od „spoločného kráčania“?

VIII. Stretnutie – Autorita a spoluúčasť ponúka zamyslenia

1. Zamyslenie (1 Kor 12, 4-27)

Pavlov obraz Kristovho tela je aktuálny práve teraz, keď synoda premýšľa o vzájomných vzťahoch členov Cirkvi: Cirkev je pluralita v jednote, Cirkev je vzájomná pomoc všetkých, kde každý má svoju nezameniteľnú úlohu. Znamená to, že vo všetkých údoch prúdi jeden a ten istý život Krista. Katolíci nie sú samostatné ostrovy, kde sa žije viera individuálne a bez kontaktu s druhými. Viera každého z nás je buď vierou Cirkvi, alebo ňou nie je vôbec. Kristovým cieľom je, aby jeho telo kráčalo v jednote k pravde, ktorou je On sám. Okrem toho apoštol Pavol aj Druhý vatikánsky koncil zdôrazňujú, že Boh vo svojom tele rozdeľuje osobitné milosti „každému, ako chce“. Cieľ týchto darov nie je len pre osobný rozvoj veriaceho, ale vďaka pomoci darov robí Boh veriacich „schopnými a ochotnými podujať sa na rozmanité diela a úlohy užitočné na obnovu a ďalšie budovanie Cirkvi.“ (LG 12) Je to Božia vôľa, aby boli v Cirkvi niektorí s darom autority, iní s darom počúvania. Je to ale pre dobro celého tela, a teda aj každej jeho časti. Pápež František pri predstavení encykliky o bratstve a sociálnom priateľstve Fratelli tutti varoval pred nesprávnym používaním autority, kedy sa zabudne, že Cirkev je Pánova, nie naša: „V každej dobe môžu byť tí, ktorým sa dostalo postavenia, hocakého postavenia, aj v Cirkvi, v Božom ľude, v pokušení sledovať vlastné záujmy a nie tie Božie. A Ježiš hovorí, že pravé postavenie autority spočíva v službe, v slúžení ostatným, nie vo využívaní ostatných.“ (Anjel Pána 4.10.2020) Predstavení Cirkvi sú pod drobnohľadom, lebo nesprávne používanie daru autority sa všeobecne spája práve s nimi. Vzápätí ale pápež doplní: „Je to postoj autority, no tiež každého z nás, pretože každý z nás má hoci len v malej, maličkej miere istú autoritu.“ Nie je správne odkazovať sa iba na autoritu predstavených, lebo aj veriaci laik má priestor, kde môže – a musí – svoju autoritu aplikovať pre službu druhým – aj keby to bola hoci len služba rodičov deťom.  Cirkev je teda predurčená k tímovému kráčaniu a k spolupráci všetkých údov. Pastoračný úspech našej Cirkvi (aj farnosti) nestojí na ľuďoch, ktorí dostali špeciálne dary či moc autority, ale na zapojení všetkých, lebo je to znak, že sa Kristovo telo hýbe primerane, že je zdravé vo všetkých častiach. Preto sme teraz tu, aby sme premýšľali a pýtali sa:  Kráča naša farnosť či diecéza za nejakou víziou? Vieme, čo sú priority pre našu diecézu a aké kroky treba uskutočniť? Ako sa napĺňanie cieľov sleduje, kontroluje? Ako sa vykonáva autorita v rámci našej partikulárnej cirkvi: zapája biskup či kňaz veriacich do rozhodovania? Aká je prax tímovej práce a spoluzodpovednosti? Ako podporujeme laické služby a prevzatie zodpovednosti veriacimi? Sú kňazi dostatočne formovaní k tímovej práci? Fungujú vo farnostiach pastoračné rady (a nielen „kurátori“)? Používajú sa vo farnostiach nejaké konkrétne spôsoby spoločného vytyčovania priorít (napr. dotazníky, pravidelné stretnutia zástupcov všetkých skupín veriacich)?

2. Zamyslenie (1 Sam 8, 6-7)

Autorita rešpektuje Boha Do farnosti prišiel nový kaplán. Už od prvých dní sme cítili, že jeho slová sa nám vpisujú veľmi hlboko do srdca a aj napriek tomu, že ešte nemal veľké skúsenosti, stal sa pre nás nenútene prirodzenou duchovnou autoritou. Postupom času sme spozorovali, ako hlboko si tento mladý kňaz váži a sám počúva Božie slovo, že je ním doslova presiaknutý. A tak ani pre nás nebolo ťažké ho počúvať a nechať sa ním viesť. To, čo hlásal, sa úprimne a hlboko snažil aj sám žiť. Toľko krátka skúsenosť z jednej konkrétnej farnosti a iste nie je jediná. V udalosti opísanej v Samuelovej knihe Izrael zatúžil po ľudskom kráľovi a vo svojom srdci autoritu Boha odmietol, akoby si ju chcel nahradiť svojou, čo časom prinieslo bolestné následky. Odmietanie alebo prijímanie Boha v osobnom duchovnom živote sa zrkadlovo odráža vo všetkých činnostiach človeka. Kto je skutočne blízko Boha, stáva sa ozajstnou autoritou pre iných a tí k nemu akosi prirodzene cítia úctu a nechajú sa ním viesť. Ak ja ako autorita (otec, mama, kňaz, učiteľ, predstavený, nadriadený) hlboko rešpektujem a počúvam Boha, potom aj tí, čo sú mi zverení, ľahšie budú chcieť počúvať a rešpektovať mňa. Iba autorita budovaná na Bohu skutočne obstojí. Autorita – človek nedokonalý, ktorý potrebuje Ježiša Jn 13, 8b, Lk 22, 33 – 34 Peter sa cítil príliš sebavedome. Mal problém nechať si Ježišom umyť nohy. Musel prejsť skúškou vlastnej viery, v ktorej bolestne zlyhal, aby už navždy hlboko potreboval Ježiša a vedel, že bez neho to nedá. Možno to vyznie paradoxne, ale dobrou autoritou nemôže byť ten, kto je dokonalý: teda presnejšie povedané, kto sa takým cíti. Autorita stojí na láske k Ježišovi Jn 21, 17 Prvý pápež po svojej skúsenosti odteraz všetko postaví na tejto hlbokej a pokornej láske – láske k jeho Majstrovi. Autorita je službou Jn 13, 14 – 15, Mt 23, 11 Veriaci skonštatovali, že jedna z kantoriek v ich farnosti hrá tak, že sa s ňou vôbec nedá zladiť, nepočúva a nevníma ľud. Hrá a spieva tak, akoby hrala len sama pre seba. V akejkoľvek službe je potrebné nezabúdať, že som tu pre iných, nie pre svoju sebarealizáciu, hoci tá napokon prichádza ako prirodzený dôsledok služby. Autorita je spojená so spoluprácou 1 Kor 13,4. 27 Ak v nás prúdi ten istý Duch, celý organizmus žije a zdravo plní mnohé funkcie. Je prejavom pokory a prítomnosti Ducha v nás, ak vieme potrebovať iných a tvorivo s nimi spolupracovať, ak sa vieme podeliť o zodpovednosť. Jedno japonské príslovie hovorí: „Nikto z nás nie je taký šikovný ako my všetci dokopy.“ Nikto nejde k Bohu sám. K hodnotám sa človek formuje, prijíma ich a realizuje v spoločenstve. Autorita má byť tým srdcom, ktoré pumpuje krv do všetkých údov, prebúdza ich k životu a pozýva k aktivite. Ak by to tak nebolo, stávajú sa pasívnymi ba odumierajú. No taktiež oni samy sa potrebujú tomu otvoriť a nechať sa rozhýbať k životu, lebo odumrieť môžu aj vlastnou vinou.

3. Zamyslenie (1Kor 3, 6 – 11)

Synodálna cirkev je cirkev participatívna a spoluzodpovedná. Ako môže naše cirkevné spoločenstvo stanoviť ciele, ktoré treba dosiahnuť, spôsob ich dosiahnutia a kroky, ktoré treba podniknúť? Ako sa v našej miestnej cirkvi vykonáva autorita alebo správa? Ako sa v praxi uplatňuje tímová práca a spoluzodpovednosť? Ako sa vykonáva hodnotenie a kto ho vykonáva? Ako sú podporované laické služby a zodpovednosť laikov? Máme plodné skúsenosti so synodalitou na miestnej úrovni? Ako fungujú synodálne orgány na úrovni miestnej cirkvi (pastoračné rady vo farnostiach a diecézach, kňazská rada, atď.)? Ako môžeme posilniť synodálnejší prístup v našej spoluúčasti a vodcovstve? S pojmami ako autorita sa na dennej báze stretávame vo všetkých oblastiach našich životov. V roli manžela-manželky, rodiča, zamestnanca, farníka či priateľa. Bežný výklad hovorí, že autorita (z lat.) je uznaná alebo uznávaná schopnosť osoby, spoločnosti alebo inštitúcie pôsobiť na druhého s cieľom niečo dosiahnuť, výslovne rešpektuje slobodu (na rozdiel od moci alebo nátlaku). Veľakrát sa človek možno pozastaví a vníma nesprávne pojem autorita ako niečo direktatívne, nátlakové, neslobodné. Ak si to premietneme však do vzťahu s našou cirkvou, tak práve v autorite cirkvi môžeme pocítiť veľký nával slobody a prijatia. Ako sme sa dočítali vyššie – autorita pôsobí na druhého s cieľom niečo dosiahnuť. Naša cirkev sa preto snaží viesť nás veriacich jedným smerom v duchu slobody do Božieho kráľovstva. Zároveň aj ona sama, Cirkev ako Kristova nevesta, je sama autoritatívne podriadená Božiemu slovu. Neviem si predstaviť väčší prejav lásky ako ten, keď niekomu záleží na tom, aby sme vo svojom živote pocítili lásku Božiu a žili vedomý bohatý život plný Krista.  Rovnako ako v rodinách sú autoritou rodičia, tak sú autoritou aj vo farských spoločenstvách kňazi, biskupi, svätý otec. A tak ako sila tkvie vo Svätej Trojici, aj my sa môžeme v spoluúčasti spoločne zomknúť a spoločne volať po Božej pravde a prijímať skutky tak, ako nám ich nadelil Pán. Práve v spoločenstvách sa učíme, aká je spoluúčasť a tímová práca dôležitá vi vzťahu k viere a Bohu. Tam kde jeden končí, druhý pokračuje a kde druhý už nevládze, preberá jeho bremeno zase ďalší. Rovnako ak sa viacerí spojíme, Pán nám dáva požehnanie, aké jednotlivec neokúsi.  Pri písaní týchto riadkov sa moje spomienky stále vracajú do augusta 2021 do Badína. Naša prvá  Oáza, dva týždne mimo domova, kde sme sa ako inak bežne samostatne fungujúca rodina museli pokoriť a prijať pravidlá veľkého oázového spoločenstva. Pripomenulo mi to situáciu, kde sme museli všetci ťahať za jeden povraz, veľakrát sa premáhať, so svojimi slabosťami slúžiť iným a čerpať silu v modlitbách a stánkoch stretnutia. Práve situácie ako táto, kde sme sa zrazu museli podriaďovať autoritám, animátorom, kňazom a vedúcim.

Pomocné otázky Synodálna Cirkev je Cirkev participujúca a spoluzodpovedná.

1. Vypočuje kňaz v našej farnosti názory všetkých?
2. Cítim sa byť považovaný za plnohodnotného člena nášho spoločenstva a mám vôbec záujem ním byť?
3. Čo mi hovoria slová: „spoluzodpovednosť v Cirkvi“ ?
4. Akým spôsobom sa stanovujú vo farnosti pastoračné priority?
5. Akú skúsenosť doposiaľ vo svojej farnosti máte s tímovou prácou, ktorá sa prejavuje ako spoločné hľadanie priorít a rozdeľovania spoluzodpovednosti?
6. Akú povahu má vo vašej farnosti farská pastoračná rada? Existuje? Načúva kňaz ostatným členom pastoračnej rady? Sú rozhodnutia tejto rady výsledkom spoločnej práce? Dbá sa pri rozhodovaní na názor väčšiny členov rady (tj. Má podobu rozhodujúceho hlasu)?
7. Máte už skúsenosť so synodalitou na úrovni vlastnej farnosti? Napr. formou „farského snemu“, dotazníkov / načúvaniu pri vytyčovaní pastoračných priorít?
8. Sú kňazi (bohoslovci, tj. budúci kňazi) dostatočne formovaní pre tímovú spoluprácu a k načúvaniu všetkých?
9. Aké sú vaše predstavy / očakávania o pôsobení a poslaní pastoračnej rady farnosti?
10. Čo pomáha nášmu rastu v uvedomení si spoluzodpovednosti v Cirkvi?

IX. Stretnutie – Rozlišovanie a rozhodovanie

1. Zamyslenie (Ef 5, 1-11)

Pavol dáva rady veriacim v Efeze a upozornenie, aby napodobňovali Boha. Aby sa učili rozlišovať, čo je Božie od toho, čo nie je jeho. Nie je to jednoduchá úloha, preto ponúka svoju skúsenosť, tvrdú kritiku toho, čo isto nemôže byť od Boha. Neberie ale veriacim vlastnú zodpovednosť, lebo zdôrazňuje, že oni sami musia „skúmať, čo sa páči Pánovi“. Oni sa musia naučiť rozlišovať: žiť s Duchom vo svetle a nie s tými, ktorí ich chcú zviesť do tmy. Musia sa učiť, aká je Božia vôľa pre nich. Čo je ale Božia vôľa? Thomas Merton ponúka takúto odpoveď: „Ak chcete vedieť, čo sa rozumie pod slovami Božia vôľa, je jeden spôsob… Božia vôľa sa určite nachádza vo všetkom, čo sa od nás požaduje, aby sme mohli byť jeden s druhým zjednotení v láske.“ Boh vedie ľudí k láske v spoločenstve. Diabol vedie človeka k samote a oddeleniu. Cesta diabla je samota. V samote niet spoločenstva, v samote niet dialógu, v samote som len ja sám. Môj názor a môj pohľad. Dokonca už aj „môj boh“ a nie „Otče náš“. Božia vôľa je, aby sa jeho deti nebáli jeden druhého, diabol používa taktiku klamlivého oddeľovania sa od „nečistých“, „hriešnych“. Merton ukazuje, ako sa diabol nebojí zneužiť Božiu vôľu pre seba: „Boh chce, aby ste robili to, čo je správne. Vy ale máte vnútorné hnutia, ktoré vám príjemným pocitom uspokojenia hovoria, čo je správne. Preto keď sa do toho budú druhí snažiť pliesť a primäť vás k tomu, aby ste robili niečo, čo nevyvoláva tento pekný pocit vnútorného uspokojenia, citujte Písmo, povedzte im, že musíte viac počúvať Boha než ľudí, a potom choďte a robte svoju vôľu, robte to, čo vám prinesie tento príjemný hrejivý pocit.“  Kde je Božia vôľa prítomná, nemiznú síce problémy, ale niet medzi ľuďmi rozdelenia. Kde sa uskutočňuje ľudská vôľa, umiera Cirkev. Rozlíšenie Božej vôle je preto nielen dôležité pre duchovný osoh veriacich, ale pre životaschopnosť Cirkvi, ktorá chce ponúkať Ježišov život v hojnosti. Rozhodnutia Cirkvi, ktorá vie rozlišovať, budú Božími. Aj preto sa v Duchu pýtame a rozlišujeme Božie od nie-Božieho: Čo pre nás znamená „spoločné rozlišovanie Božej vôle“ a „spoločné rozhodovanie sa“? K akému postoju to vedie nás v našej farnosti? Rozlišujeme, kto má akú úlohu vo farnosti (napr. podľa využitia darov pre dobro nášho spoločenstva)? Čo by pomohlo v našej farnosti lepšie realizovať duchovné rozlišovanie? Máte skúsenosť so stratou dôvery v kňaza? Ako by sa tomu dalo predísť? Čo by napomohlo väčšej transparentnosti v našej farnosti? Sme ochotní zmeniť zvyky a zaužívané schémy na základe toho, čo sme pri spoločnom rozlišovaní objavili ako nový podnet Ducha svätého alebo ostávame pri pradávnych zvyklostiach? Komunikuje sa v našej farnosti pri rozhodovaní o závažných veciach?

2. Zamyslenie (Gn 3, 9, Ex 3, 4, Lk 1, 35 – 38)

Boh človeka volá. Je to jedna z najväčších aktivít Boha v živote človeka od narodenia až po prechod od večnosti. Boh každého volá osobne a osobne na toto Božie volanie má aj každý človek odpovedať. Podľa definície sv. Anzelma je naša osobná odpoveď na Božie volanie definovaná pod pojmom viera. A teda podstatou našej viery v Boha je celoživotné odpovedanie na Božie volanie, na Božie pozvanie. Našej odpovedi predchádza rozlišovanie a rozhodovanie podľa „merítka“ nakoľko sme našimi schopnosťami, našimi možnosťami na to zdatní. Do toho nám všetkým krásne odpovedá sv. Ján Bosco, ktorý píše: „Boh nepovoláva schopných, ale uschopňuje povolaných“. V tejto logike by človek nemal rozhodovať a rozlišovať svoje povolanie podľa toho, či na „to“ má, ale skôr, čo je pre naplnenie tohto Božieho povolania schopný stratiť, obetovať? Prvou podmienkou pri rozlišovaní a rozhodovaní musí byť viera. Božie povolanie zostáva ako i iné Božie atribúty (milosrdenstvo, láska, prozreteľnosť, vôľa…) pre človeka sčasti poodhalené, ale z veľkej miery ako ľadovec tajomstvom. A teda otázky „prečo, ako …?“ sa budú nášmu rozumu natískať po celý život. Ak by sme ale čakali na úplné odhalenie všetkých detailov nášho povolania, nedočkali by sme sa svojho rozhodnutia nikdy. Rozlišovanie a rozhodovanie preto musí byť nezastupiteľne sprevádzané našou osobnou dôverou Bohu, že sa postará a dá potrebnú silu i schopnosti. A preto, hoci sa Božie pozvanie bude neraz vymykať našej logike, nesmie sa vymykať našej viere, že aj keď nechápem, verím. Nikdy nečakajme 100 % istotu postavenú na úplnej odpovedi zo strany Boha, ale hľadajme istotu vo viere v Povolávajúceho. Každý má svoju nezastupiteľnú hodnotu, svoje neoceniteľné poslanie. A Božie volanie keďže je zhora, vedie človeka hore, bližšie k Bohu. Príkladom nám je Jób, ktorý v tom najväčšom utrpení vyriekol tie najhlbšie slová viery: „Aj keby si ma znivočil, neprestanem ti, Bože, dôverovať, nezachveje sa moja viera v teba.“ (por. Jób 13, 15) Alebo aj Panna Mária, ktorej rozlišovanie a rozhodovanie bolo podmienené výlučne vierou Bohu. Druhou podmienkou pri rozhodovaní a rozlišovaní mojej úlohy, miesta či povolania v živote je vedomie základného povolania človeka k životu a láske. Prvá úroveň povolania je ľudská, kde Boh každého z nás najprv povoláva k životu. A to životu naplno! Máme sa plne v tomto živote realizovať a mať tak naplnenie a radosť. K tomu je ale nutné dodať, že nie je možná správna realizácia seba bez prekračovania seba, bez prekonávania seba a bez premáhania svojho egoizmu. Povolanie k existencii je teda povolaním Božej lásky. Boh nás povolal k životu z lásky, a nie z recesie! Znakom hlbokého povolania k životu je asi najsilnejšia túžba po živote v každom z nás. (Gn 1 a 2) Druhou úrovňou povolania je povolanie k šťastiu – láske. Boh povoláva človeka, aby bol šťastný a dáva mu všetky možné predpoklady k tomuto uskutočneniu. Aj tu je znakom Božieho volania človeka k šťastiu to, že Boh vložil túto nenásytnú túžbu po šťastí do každého z nás. Šťastie je bod, kam nás to všetkých ťahá! A hoci si mnohí šťastie predstavujú rôzne (peniaze, auto, šaty, moc…), predsa môžeme povedať, že to jediné a opravdivé šťastie človeka je ukryté v láske – v schopnosti milovať a byť milovaný. Láska je teda podmienkou šťastia, pretože, ako to napísal sv. Ján Pavol II.: „Človek nemôže žiť bez lásky. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a určitým spôsobom si ju neosvojí, ak nemá na nej živú účasť.“ (RH 10) A tak druhou úrovňou Božieho volania človeka je povolanie k šťastiu a láske. Preto aj základným prikázaním, ktoré treba vnímať ako Božie povolanie k láske, je prikázanie milovať Boha a blížneho. (Dt 6, 5; Lv 19, 18) Samotné povolanie k životu, šťastiu a láske sa vždy spája s nasledovnou treťou úrovňou povolania k večnému životu, teda s povolaním k viere v Boha skrze vieru v Ježiša Krista a krstnú milosť. Pretože ak by bolo povolanie k životu, šťastiu a láske časovo obmedzené, bolo by len čiastkové, krátke, neúplné a tým nedokonalé. Ale Boh dáva povolanie, aby trvalo večne! K tomu preto Boh povoláva k viere a živému vzťahu s Ním skrze krst a vieru, čo je nutnou podmienkou k tomu, aby sa tie predošlé povolania naplnili a stali sa trvalými a dokonalými, podľa slov Spasiteľa. (Mk 16, 16; Jn 3, 15; Jn 6, 47) Štvrtou úrovňou povolania je špecifické povolanie každého z nás, v ktorom sa špecifickým spôsobom naplno rozvinie, naplní a uskutoční povolanie v predošlých 3 úrovniach. Je to povolanie v manželstve, kňazstve, zasvätenom živote alebo aj konkrétnom povolaní či úlohe v rámci spoločnosti a Cirkvi. K tomu nás učí Cirkev slovami: „Všetci veriaci, každého stavu a stupňa, sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalej láske.“ (LG 40) A tak špecifické povolanie či úloha v živote má byť špecifickým spôsobom rozlišované podľa tohto cieľa. A treťou podmienkou pri rozlišovaní a rozhodovaní je zmysel pre obetu, pretože žiadne poslanie dané Bohom sa nerozvinie a nenaplní bez zmyslu strácať kvôli vyšším cieľom. Sám sv. Pavol nám je v tom veľkým povzbudením, keď píše: „Všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista.“ (Flp 3, 8) Nech sa teda každý dôkladne rozhoduje a rozlišuje Boží hlas vo svojom živote každý deň tak, aby sme v konečnom dôsledku boli svedkami svojho vlastného naplnenia človečenstva v Bohu. Modlime sa preto každý deň slovami sv. Jána Máriu Vianneyho, ktorý každodenne prosil Boha: „Pane, zošli na mňa svojho Ducha, aby som vždy hlbšie spoznával kto si ty a kto som ja.“

3. Zamyslenie (Jak 1, 5 )

Keď Božia múdrosť príde do akejkoľvek situácie, výsledkom môže byť požehnanie, aké sme si predtým ani nepredstavovali. Múdre rozhodnutia sú také, s ktorými sme spokojní aj neskôr. Spätne žasneme nad Božou milosťou a vedením, ktoré nám Boh dal, keď sme ho hľadali. Správne rozhodnutia prinášajú dobré ovocie: Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. (Mt 7, 16 – 18) Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet. (Gal 5, 22) Každý deň musíme urobiť veľké množstvo rozhodnutí. Pri niektorých sa ani nezastavíme a urobíme ich automaticky. Pri niektorých musíme veľmi starostlivo zvážiť našu voľbu. Vo všetkom by sme však mali hľadať Božiu vôľu. Chce Boh pre mňa to isté čo chcem ja? Ako spoznať jeho vôľu? Nauč ma plniť tvoju vôľu, lebo ty si môj Boh; na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý Duch. (Ž 143, 10) Ježiš nás učí v modlitbe prosiť, aby sa vôľa nášho Otca stala tak isto ako na nebi, aj na zemi (por. Mt 6, 10), a jej uskutočňovaním vo svojom živote odpovedať na pozvanie do nebeského kráľovstva (por. Mt 7, 21), aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti (por. Jn 10, 10). Božia vôľa je aj v tom, že nás stvoril s rôznymi darmi a talentami. Ak sa ich snažíme rozvíjať, isto nie sme ďaleko od Božej vôle. Svoje kritéria pre rozhodovania nám náš Stvoriteľ zanechal aj v Desatore a v hlase nášho svedomia. Hovorí k nám tiež ústami svojho vteleného Syna, ako o tom svedčí Sväté písmo. Zosiela nám svojho Ducha, spolu s darom rozlišovania. Starostlivý Boh nám našepkáva svoju vôľu aj cez stvorený svet a cez udalosti a okolnosti nášho života. Máme sa pýtať, čo nám tým Boh chce povedať, k čomu nás chce pozvať. Je dobré vziať skúsenosť do modlitby a rozlišovať. Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Tu povedal Boh: „Buď svetlo!“ a bolo svetlo. Boh videl, že je to dobré; i oddelil svetlo od tmy. A Boh nazval svetlo „dňom“ a tmu nazval „nocou“. (Gn 1, 1 – 5) Rozlišovanie v sebe etymologicky ukrýva obraz sita a doslova znamená preosievanie. Vyjadruje schopnosť, ale aj vytrvalosť a odvahu oddeľovať akoby sitom jedno od druhého, odvahu robiť medzi vecami rozdiel, vniesť poriadok. Už pri stvorení sveta Boh rozlišoval: robil rozdiel, oddeľoval a stvoreniam dával vlastné mená (por. Gn 1). Úlohou človeka je pokračovať v tomto diele: udržiavať usporiadaný svet (por. Gn 1, 28) a všetkému dávať mená (por. Gn 2, 19). To platí aj v rozhodovaní: pravdivé pomenovanie a usporiadanie všetkých relevantných faktov prináša dostatok jasnosti pre zodpovedné rozhodnutia.  A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Ja teda tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie akoby som bil do vetra. (1 Kor 9, 25 – 26) Výkon športovca na pretekoch závisí od kvality jeho prípravy. Čím dôležitejšia je súťaž, tým kvalitnejšia a komplexnejšia musí byť aj príprava. Pred dôležitou súťažou bývajú intenzívne a cielené tréningy. Športovec prezieravo investuje úsilie do rozhodujúcich cvikov, nestráca čas ani sily ničím, čo by pre dané preteky bolo zbytočné alebo zanedbateľné.  Podobne je to a aj s prípravou na dôležité rozhodnutia: vyžaduje si čas na sústredenie, aj vhodné podmienky a naše cielené úsilie. K dobrému rozhodnutiu je nevyhnutné zohľadniť seba samého, svoje sily, svoju konkrétnu životnú situáciu, svoje konkrétne a reálne možnosti aj svoju vnútornú dispozíciu. Je dobré ešte poznamenať, že štart pretekov nezávisí od pripravenosti športovcov. Je daný a na nikoho sa nečaká. Podobne to býva s chvíľami, keď sa treba rozhodnúť. Prichádzajú vo svojom čase. Ak nie sme pripravení urobiť naše vlastné rozhodnutie, veci bývajú nezriedka rozhodnuté za nás.  Pane Ježišu, ďakujeme Ti, že si nám dal tak veľa ciest a spôsobov, ktorými môžeme hľadať Teba a tvoju vôľu. Prosíme Ťa, vylievaj na nás hojne svojho Ducha Svätého, aby sme všetok náš čas a energiu venovali iba hľadaniu a plneniu tvojej vôle. Amen.  

Pomocné otázky V synodálnom duchu konáme rozhodnutia na základe rozlišovania toho, čo Duch Svätý hovorí prostredníctvom celého nášho spoločenstva.

1. Čo rozumiem pod pojmom „spoločné rozlišovanie“? k akému postoju nás to môže viesť v našej farnosti?
2. Kladie sa dôraz na rozlišovanie v dôležitých momentoch napr. taktiež pri spoločnej modlitbe, liturgii, pri využívaní chariziem, prítomných v spoločenstve?
3. Majú možnosť všetci členovia vášho cirkevného spoločenstva podieľať sa na rozhodovaní? Čo by im k tomu mohlo pomôcť? Čo im v tom môže brániť?
4. Čo by sme v našom spoločenstve mohli urobiť lepšie pre spoločné duchovné rozlišovanie (aká metóda formácie)?
5. Máte skúsenosť so stratou dôvery v kňaza vo vašej farnosti? Čím by tomu šlo predísť?
6. Čo by mohlo pomôcť k lepšej transparentnosti života vašej farnosti?
7. Využívame doterajšie nástroje, ktoré máme k dispozícii (pastoračná, ekonomická rada), pre zmapovanie situácie vo farnosti?
8. Sme ochotní meniť zvyky a zažité schémy na základe toho, čo sme v spoločnom rozlišovaní objavili ako nový podnet Ducha Svätého? Nelipneme radšej na tom, aby bolo zachované to, čo sa „odjakživa“ robilo?
9. Dochádza k rozhodovaniu vo vašej farnosti po príležitostiach ku konzultácii, k počúvaniu a výmene názorov?

X. Záverečné stretnutie – Formovanie v synodalite

1. Zamyslenie ( Jn 14, 1-6.14-18.25-26)

„Synoda“ je v tradícii Cirkvi starobylé a úctyhodné slovo, ktorého význam vychádza z najhlbších tém Zjavenia. Označuje cestu, po ktorej Boží ľud kráča spoločne. Rovnako tak odkazuje na Pána Ježiša, ktorý sa sám predstavuje  ako „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6), a na skutočnosť, že kresťania, ako jeho nasledovníci, boli pôvodne nazývaní „nasledovníci Cesty“ (porov. Sk 9,2; 19,9.23; 22,4; 24,14.22), kde pod výrazom „Cesta“ rozumieme cestu spásy ako život alebo životný štýl podľa osoby a učenia Ježiša Krista. „Synodalita“ teda predovšetkým označuje zvláštny štýl, ktorý charakterizuje život a poslanie Cirkvi a vyjadruje jej prirodzenosť v zmysle prirodzenosti Božieho ľudu, ktorý putuje spoločne a zhromažďuje sa v spoločenstve, ktoré je neustále povolávané Pánom v sile Ducha Svätého, aby hlásalo a žilo evanjelium. A táto „synodalita“ by sa mala prejavovať v bežnom spôsobu života a činností Cirkvi. V tomto duchu by sa mal každý člen Cirkvi aj neustále nechať formovať. V duchu neustáleho vedomia, že aj my kresťania dnešnej doby sme stále „nasledovníci“ jednej „Cesty“ spásy, a teda jedného vzoru a životného štýlu či učenia jedného Pána Ježiša Krista. Je nutne potrebné začať túto formáciu v duchu „synodality“ v srdci a mysli, „lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“ (Mk 7, 21-23) A preto, ako píše sv. apoštol Pavol: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných. Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ (Flp 2, 4-8) A preto formovať sa v synodalite znamená pre nás formovať svoju myseľ i srdce podľa zmýšľania Krista nehľadiac iba na svoje záujmy, ale na záujmy všetkých účastníkov Cesty, na ktorej sa zriekame seba, svojho egoizmu, aby sme dovŕšili aj radosť nasledovníka. Následne by sa táto formácia v synodalite mala preniesť do spoločného kráčania v modlitbe, prijímaní Ducha, zachovávaní prikázaní, ktoré je potrebné prijať v ich celom pôvodnom obsahu, nie prispôsobené či dokonca relativizované myslením doby.  Sme pozvaní nechať k tzv. „inkarnácií“ Ježišovho štýlu života do nášho štýlu života. K tomu dôjdeme postupnými krokmi podľa každodenného uvažovania nad evanjeliom, ktoré sa má pomaly prevteliť do nášho spôsobu života. A na záver je potrebné zdôrazniť, že celá táto synoda istotne priniesla konkrétne podnety, závery či praktické výzvy do budúcna, ktoré by mali nájsť svoje miesto v konkrétnych podobách v živote Cirkvi, diecéz, farností, spoločenstiev, rodín alebo aj jednotlivcov. Aby bola formácia v synodalite plodná, je potrebné uviesť zistené a zjavené synodálne závery do života Cirkvi tam, kde sme. Nech nám v tom dobrý Pán Boh pomáha.

2. Zamyslenie (Mk 4, 30 – 32)

Každé zasadanie Druhého vatikánskeho koncilu sa začínalo modlitbou Adsumus Sancte Spiritus, čo sú prvé slová latinského originálu, ktoré znamenajú: „Stojíme tu pred tebou, Duchu Svätý“. Je to modlitba, ktorá sa v dejinách používala na konciloch, synodách a iných cirkevných zhromaždeniach stovky rokov a pripisuje sa sv. Izidorovi zo Sevilly (približne rok 560 – 4. apríl 636). Každá snaha o formovanie a rast by mala byť v súlade s Božím plánom a v múdrosti Ducha Svätého. Nemôžeme sa spoliehať len na vlastné sily, svoj úsudok alebo nápady. Ako píše evanjelista Matúš: „A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 19-20) Aj synoda je v tradícii Katolíckej cirkvi zhromaždenie určitej skupiny biskupov, ktorí zastupujú všetkých biskupov, a tým aj všetkých veriacich v lokálnych cirkvách. Synodu zvoláva Svätý Otec a biskupi sa s ním prostredníctvom diskusií a výmeny skúseností podieľajú na vedení Cirkvi. „Synoda“ je staré, v Tradícii Cirkvi veľmi ctihodné slovo, ktorého význam odkazuje na tie najhlbšie témy Zjavenia. Skladá sa z predpony σύν („s-“) a podstatného mena ὁδός („cesta“). Označuje tak cestu, ktorou spoločne kráča Boží ľud. Rovnako odkazuje aj na Pána Ježiša, ktorý sám seba predstavuje ako „cestu, pravdu a život“(Jn 14,6), a na skutočnosť, že kresťania boli v začiatkoch jeho nasledovania nazývaní „stúpencami Cesty“, ako môžeme čítať v Skutkoch apoštolov: “a vyžiadal si od neho listy pre synagógy v Damasku, aby mohol stúpencov tejto Cesty, mužov i ženy, ak tam dajakých nájde, v putách priviesť do Jeruzalema.” Sk 9,2 V cirkevnej gréčtine slovo synoda vyjadruje zhromaždenie v spoločenstve Ježišových učeníkov a v niektorých prípadoch je synonymom cirkevnej komunity. Svätý Ján Zlatoústy napríklad píše, že Cirkev je „pomenovanie tých, ktorí kráčajú spoločne (σύνoδος)“Vysvetľuje, že Cirkev je vlastne zhromaždením zvolaným na to, aby vzdávalo vďaky a chvály Bohu ako jeden zbor, je akousi harmonickou realitou, ktorá všetko drží pohromade (σύστημα), pretože tí, ktorí ju tvoria, prostredníctvom svojich vzájomných a usporiadaných vzťahov smerujú k ἀγάπη (agapé) a ὁμόνοια (rovnakému zmýšľaniu). V súlade s učením Lumen gentium pápež František zvlášť zdôrazňuje, že synodalita „nám ponúka najvhodnejší interpretačný rámec na pochopenie samotnej hierarchickej služby“ a že na základe náuky o sensus fidei fidelium sú všetci členovia Cirkvi aktérmi evanjelizácie. Z toho vyplýva, že uskutočnenie synodálnej Cirkvi je nevyhnutným predpokladom nového misionárskeho elánu, zahŕňajúceho celý Boží ľud. Synodalita je okrem toho aj jadrom ekumenického úsilia kresťanov: predstavuje totiž pozvanie spoločne kráčať po ceste k plnému spoločenstvu, pretože správne pochopená synodalita ponúka také chápanie a prežívanie Cirkvi, v ktorom legitímne odlišnosti môžu nájsť svoje miesto v logike vzájomnej výmeny darov vo svetle pravdy. ​​​​​​​​​ Synodalita v sebe zahŕňa prvok neustáleho formovania a učenia sa, naberania múdrosti, ktorá je nenahraditeľnou súčasťou rozvoja a rastu. “Mnoho múdrosti som našiel pre seba a veľký pokrok som urobil jej pomocou. Chváliť budem toho, kto mi dáva múdrosť. Rozhodol som sa, že ju budem (všade) uplatňovať. Pilne som robil, čo je dobré, a nezahanbí ma to.” Sir51, 22-24 Už starozákonný Sirachovec vyzdvihuje múdrosť, vďaka ktorej urobil veľký pokrok a zároveň chváli Toho, ktorý mu múdrosť dal. Preto ani my nesmieme zabúdať neustále prosiť o múdrosť, tú pravú múdrosť, aby sa každý z nás mohol stať súčasťou synodálneho procesu a prispieť svojou troškou k jeho rozvoju a rastu. Byť kvasom, ako píše evanjelista Lukáš: “Podobá sa kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí.“ Lk13, 21 Je vôbec možné uskutočniť to? Ako by bolo možné spoločne kráčať, diskutovať a navzájom sa počúvať? Predsa v Duchu lásky. Spoločne sa modliť, zúčastňovať sa farských/diecéznych akcií (príprava detí na prijatie Eucharistie, birmovancov, snúbencov), organizovať spoločné púte či modlitbové večery alebo si len sadnúť k staručkej susedke alebo uťahanej mamičke s malými deťmi a venovať jej chvíľku svojho času. S Božím požehnaním sa naša snaha, milosrdná láska a ochota “rozleje” na ľudí okolo nás a bude ticho ďalej vzrastať a mohutnieť podobne ako semienko: “Ďalej hovoril: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase.” Mk4, 26-28  Pane Ježišu, prosíme Ťa, daj nám múdrosť a vnímavé srdce, aby sme dokázali načúvať druhým, ochotne ponúknuť svoju pomoc, prijať nielen pochvalu, ale aj kritiku, a tak spoločne s našimi bratmi a sestrami budovali dielo synody a kráčali v ústrety Božiemu kráľovstvu už tu na tomto svete plní lásky, pretože ako povedal svätý Tomáš Akvinský: „Láska nepozná hranice v raste, pretože má účasť na nekonečnej láske, ktorou je Duch Svätý.“ 

Modlime sa s Pátrom Piom: Zostaň so mnou, Pane, lebo potrebujem tvoju prítomnosť, aby som na teba nezabudol. Ty dobre vieš, ako ľahko ťa opustím. Zostaň so mnou, Pane, lebo som slabý a potrebujem tvoju silu, aby som neupadal tak často. Zostaň so mnou, Pane, lebo ty si môj život a bez teba mi chýba horlivosť. Zostaň so mnou, Pane, lebo ty si moje svetlo a bez teba sa topím v tmách. Zostaň so mnou, Pane a ukáž mi svoju vôľu. Zostaň so mnou, Pane, aby som počul tvoj hlas a nasledoval ťa. Zostaň so mnou, Pane, lebo veľmi túžim milovať ťa a zostať v tvojej spoločnosti. Zostaň so mnou, Pane, ak chceš, aby som ti zostal verný. Zostaň so mnou, Ježišu, lebo v tejto noci života ťa veľmi potrebujem. Daj, aby som ťa poznal ako tvoji učeníci pri lámaní chleba, aby eucharistické spoločenstvo bolo pre mňa svetlom, ktoré rozptyľuje temnoty silou, ktorá ma podopiera, a jedinou radosťou môjho srdca. Žiadam si dar tvojej prítomnosti. Zostaň so mnou, Pane, len teba jediného hľadám, tvoju lásku, milosť, vôľu, srdce, tvojho Ducha, lebo ťa milujem a nežiadam za to inú odmenu, než aby som ťa miloval ešte viac. Láskou pevnou, praktickou, z celého srdca tu na zemi a ešte dokonalejšie po celú večnosť. Amen.

Pomocné otázky Synodalita so sebou nesie vnímavosť pre zmenu, formáciu a neustále učenie sa.

1. Čo pre mňa znamená, že Duch Svätý môže a chce hovoriť skrze moje rozprávanie a konanie v našej farnosti?
2. Mali sme doteraz skúsenosť s formáciou ku „spoločnému putovaniu“? dochádza v našej farnosti k diskusii o tom, čo by to mohlo znamenať pre premenu chodu farnosti?
3. Čo by nám pomohlo, aby sme si uvedomili vlastnú spolupatričnosť s naším cirkevným spoločenstvom?
4. Je možné (a jak) napomáhať formácii v spoluzodpovednosť už deťom a mladistvým? 
5. Akým spôsobom je začlenená formácia k synodalite v rámci prípravy na iniciačné sviatosti (krst, birmovanie, eucharistia) ?
6. Čím by sme mohli osobne obohatiť život nášho spoločenstva?

Na čítanie:

https://www.synoda.sk/sk

https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/hladat/p/dokumenty-vatikanskych-uradov/c/synodalita-v-zivote-a-v-misii-cirkvi%20

https://www.tvoj-strom.info/2021/10/za-synodalnu-cirkev.html

https://www.ke-arcidieceza.sk/