ZA SYNODÁLNU CIRKEV

„Drahí bratia a sestry, šťastlivé spoločné kráčanie! Buďte otvorení na prekvapenia Ducha, na milosť stretnutia, vzájomného načúvania, rozlišovania.  S radostným vedomím, že Pán je prvý, ktorý nám prichádza v ústrety so svojou láskou.“ Toto je odkaz Svätého Otca v deň otvorenia diecéznej fázy synody, ktorá sa začala 17. októbra 2021.

Všetkým, ktorým záleží na tom, ako Cirkev žije dnes a ako bude žiť zajtra, pozývame zapojiť sa do Synody o synode. Svätý otec František pozýva aj Vás katechétov, aby ste vyjadrili svoj postoj spoločného kráčania Cirkvi. Duch Svätý hovorí aj cez Vás. Budeme radi ak sa zapojíte modlitbou a hľadaním, čo Duch Svätý hovorí Cirkvi dnes. Chceme spoločne hľadať spôsob, ako máme v dnešnej dobe kráčať pri ohlasovaní Evanjelia. Všetkým, ktorí sa chcú zapojiť do spoločného kráčania, pozývame k vzájomnej komunikácii počas ktorej sa v modlitbe a rozjímaní budete zamýšľať nad 10 stanovenými témami o spoločnom kráčaní v Cirkvi. Budeme Vám postupne zverejňovať zamyslenia, ktoré budú bližšie prezentovať jednotlivé témy.

Svoje reakcie a postrehy na jednotlivé témy môžete zasielať na e-mailovú adresu synodakatecheti@gmail.com

I. Stretnutie  – Spoločníci na ceste

1. Zamyslenie (Lk 24, 13-35)

Bytostným menom cirkvi je „synoda“ (gr. syn-odos) – „spolu na ceste“. Táto „skratka“ je vnútorným určením kresťanov. „Byť na ceste“ znamená uznať svoje provizórium, potrebu ísť, hľadať a nezastať. Kresťania sú putujúcim Božím ľudom, relatívnym bytím na ceste k absolútnemu Bohu. Iba ten, kto uznáva absolútne Bytie, môže relativizovať to svoje. Kto Ho neuznáva, má potrebu absolutizovať seba. Kresťan je slobodný k sebe samému, netrpí paranojou sebastrednosti, pretože stredobodom všetkého je Boh. Preto je kresťan nositeľom bytostnej slobody. Je ukazovateľom na Boha. Nestavia sa do pozície normy, ale ukazuje na Normu pravého človečenstva a pravej ľudskosti – na Ježiša Krista. Sme spolu na ceste. A to nás určuje. Sme pútnici k Božej pravde, nie usadlíci v tej svojej. Preto sme ochotní opustiť svoju pozíciu a nanovo sa vydávať smerom k tej Božej. Sme spolu na ceste ako emauzskí učeníci. A keď sa k nám pridá Boh a otvorí nám Písma, majme v sebe ochotu priznať, že niekedy možno aj my ideme opačným smerom. Majme ochotu vzdávať sa vlastných emauzských cieľov a vrátiť sa do Jeruzalema, tam, kde sa to všetko stalo, tam, kde je skutočný život, kde je umieranie i vzkriesenie, tam, kde je celá cirkev, celý Boží ľud.

2. Zamyslenie (1 Kor 12, 12-31)

„Spoločníci na ceste“, téma, ktorá nás na začiatku synody pozýva k uvažovaniu a modlitbe. Je to akoby počiatočná výzva k aktualizovaniu Božieho slova v problémoch, radostiach i otázkach doby, v ktorej žijeme, pretože je to základná podstata nášho
jestvovania, ktorú Boh zjavuje celými dejinami spásy. Už na počiatku, keď „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života… a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil… Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému“! (Gn 2,7.15.18) A keď z Adamovho rebra utvoril ženu, priviedol ju k Adamovi. (por. Gn 2,21-24) Takto sa v kontexte stvorenia stávajú muž a žena prvými spoločníkmi na ceste života, voči ktorým sa vzápätí vedie až dodnes zdanlivo úspešný útok Nepriateľa tohto dokonalého Božieho diela. A odvtedy sa muž i žena stávajú aj spoločníkmi na ceste znášania dôsledkov prvého spáchaného hriechu. (por. Gn 3) Neponechal však Boh človeka v tomto údele osamoteného, ale Sám sa mu stal spoločníkom na ceste vykúpenia, keď si z panenskej Matky vzal telo, stal sa človekom a „vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť“; a aby „nás jeho rany uzdravili“. (1 Pt 2,24) A keď dočasne opúšťal tento svet, prisľúbil nám svoju neviditeľnú večnú prítomnosť (por. Mt 28,20) skrze svoje Eucharistické telo (por. Jn 6,56) i dar iného Tešiteľa, Ducha pravdy, ktorý je v nás a ostáva v nás. (por. Jn 14,13-18) Takto sa Boh stal človeku spoločníkom na ceste zomierania hriechu (por. Rim 6,11) i posvätenia v Pravde (por. Jn 17,17-19), ktorá povedie k prechodu do nadprirodzeného života v nebi. A touto spásonosnou intervenciou Boh akoby v novom svetle zjavuje, že „Nie je dobre byť človeku samému!“ Ale: Je dobre byť človeku v spoločenstve! Toto spoločenstvo sa v oboch spomínaných rovinách vzťahu dokonale buduje prostredníctvom Cirkvi ako tele Krista, v ktorom sme všetci údmi – teda spoločníkmi na ceste. Nemôže teda jeden druhému povedať: „Nepotrebujem ťa!“, pretože sú si všetci
navzájom zvláštnym spôsobom jednotlivo potrební! Nemôže sa jeden starať iba o seba, pretože sa v rámci „tela“ majú starať jeden o druhého! Veď Boh dáva tým slabším či menej ušľachtilým vždy väčšiu česť, aby boli všetci vyvážení a mali rovnakú hodnotu pred Bohom. I v radosti či bolesti nemôže jestvovať individualizmus, ale spoločenstvo. Je potrebné dožičiť radosť a trpkosť pomáhať niesť! Pretože: „sme boli v jednom Duchu pokrstení v jedno telo a napojení jedným Duchom!“ Inými slovami: Sme jeden tím, kde sa nemôžeme postaviť do ofenzívy voči spoluhráčovi, ktorý nám dáva prihrávku na víťazný gól. Nemôžeme medzi sebou súťažiť, závidieť si či hrať sólo hry. V otázke spásy toto nemôže existovať. Veď Boh nám v tomto Tele skrze víťazstvo Jedného dáva víťazstvo všetkým! (por. Rim 5,15.17-19) A ak chceme súťažiť, tak iba v službe i láske podľa slova: „Kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých“ (Mk 10,44); a „predbiehajte sa vzájomne v úctivosti“ (Rim 12,10). A keďže nás spája jeden Pán, jedna viera a jeden krst, nech nás spája aj jedna Láska a jeden Cieľ, pre ktorý bojujme spoločne každý podľa „povolania, ktorého sa mu dostalo“ (Ef 4,1), aby sa nik nevystatoval nad druhým! (por. 1 Kor 13,4; Ž 131,1n.) Ale nech vždy pamätáme na láskavé slovo nášho Majstra, ktorý nám i dnes hovorí: „Len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia.“ (Mt 23,8) – teda spoločníci na ceste, na ktorej je ON sám spoločníkom každého!

3. Zamyslenie (Lk 17, 11-19)

Ježiš na ceste do Jeruzalema prechádza Samáriou a Galileou. Boh v blízkosti ľudí. Nevysedáva v chráme, na fare, v zariadenom byte. Prechádza pomedzi kraje. Je medzi ľuďmi. Ak by dnes prišiel, opäť by sa prechádzal. Koho by stretol? Medzi veriacimi by
tiež stretol „malomocných“. No nie malomocných na tele ale na duši. Malomocní dnešnej doby sú mnohí pokrstení, žijúci na okraji cirkvi. Vyčlenili sme ich zo spoločenstva a boli by sme najradšej, keby kričali: „Malomocní!“ Koho si môžeme predstaviť ako malomocného dnešnej doby? Každého s kým máme problém komunikovať. Koho ťažko prijímame pre jeho názory, pre jeho spôsob života. Ľudia zatracovaní spoločnosťou pre svoj pôvod. Ľudia zatracovaní pre svoje životné postoje. Chceme sa im vyhnúť, aby sme sa nemuseli zapodievať ich životmi. Ježiš im neuhýba. Ide po okolí a približuje sa k nim. Volajú na neho a on ich uzdraví. Chváliť Boha sa vráti iba jeden. Aj napriek Ježišovej otázke, či sa ich neočistilo desať, zvyšných deväť nezatratí. Tomu, ktorý sa vrátil, dáva príkaz, aby vstal a šiel – pre vieru, ktorou bol uzdravený. Súčasný pápež nám dáva do pozornosti tých na periférii – a to nielen tej ekonomickej. Prijmime ich medzi seba. Možno sa poďakuje iba jeden. Nevadí. Nemáme súdiť, máme preukazovať milosrdenstvo. Dnes by tu mala byť cirkev pre tých, ktorých odsudzujeme, nechápeme, neprijímame, lebo sú iní. Nežijú usporiadane, podľahli slabostiam, alebo sa správajú nezodpovedne. Konajme dobro vo svete, aj keď sa stretneme s nevďačnosťou.
Židovské príslovie hovorí: „Neodsudzuj človeka, pokiaľ aspoň tri dni nechodíš v jeho topánkach.“ Za každým zlyhaním človeka je bolesť. Za každým „malomocenstvom“ je osobitý príbeh. Buďme citliví, ponúkajme porozumenie. Prijímajme. Aj najmenší prejav lásky môže zmeniť svet človeka. Snažme sa pripodobniť Ježišovi, aby sme mohli spolu s ním povedať: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.“

Pomocné otázky
Spoločníci na ceste – v Cirkvi a v spoločnosti ideme jeden vedľa druhého po rovnakej ceste.

  1. Som kresťanom pre seba, alebo s druhými? Ako môžem byť viac kresťanom s druhými
    a nie pre seba?
  2. Ako si k sebe navzájom v našom spoločenstve môžeme byť bližší?
  3. Ako sa viac usilovať v spoločenstve o jednotu, alebo čo môžem urobiť preto, aby sme
    eliminovali mentalitu polarizácie, rozdelenia, „sektárstvo“?
  4. Čo/kto mi príde na myseľ, keď sa povie “Cirkev“? A čo farnosť/„miestna Cirkev“?
  5. Môže sa niekto v našom miestnom spoločenstve Cirkvi cítiť, že nie je súčasťou farnosti
    /miestnej Cirkvi? A prečo je ponechaný na okraji?
  6. Akú predstavu mám o miestnej Cirkvi, t. j. o našej farnosti – čo by v nej malo určite byť
    (od najdôležitejších po menej podstatné), čo mi tam chýba, čo hodnotím pozitívne –
    negatívne? Možno, aký je môj „sen o Cirkvi“?

II. Stretnutie – Počúvanie     

1. Zamyslenie (1 Kor 12, 11 – 27)

Rozličnosť v jednote a jednota v rozličnosti nie je iba slovná hra. Je to bytostné vyjadrenie spoločenstva veriacich. Jedno bez druhého nemôže byť. Lebo nesúrodá koexistencia rozličností bez jednoty vedie k chaosu a prílišný dôraz na jednotu bez rešpektovania rozličností vedie k uniformite. Rozličnosti musia byť integrované v možnej jednote, aby tá vytvárala „katholikos“. Jednota rozličností sa dá dosiahnuť cez vzájomné počúvanie. Žiadna z rozličností nesmie podľahnúť pokušenie, že je všetkým. Každá rozličnosť je iba časťou veľkého obrazu jednoty. Žiadny úd Kristovho Tela nie je celým Kristovým Telom. Ale každý úd poukazuje na jeho jednotu a celistvosť.  Rovnako žiaden malý kameň mozaiky nie je celou mozaikou. Ale ani mozaika nie je celistvá bez ktorejkoľvek jej časti. Preto je jednota závislá od rozličností a rozličností od jednoty. Každá malá časť mozaiky poukazuje na krásu celého obrazu (nie na seba), ale i krása obrazu je závislá od každej malej časti. Potrebujú sa navzájom. Každý malý kameň mozaiky má vlastnú farbu i odtieň. Tak ako každý veriaci v cirkvi má vlastný životný príbeh, svoje zakúsené i prežité. Každý človek je schopný Boha, hľadačom Boha i vlastného presahu. Každý človek je legitímnym bytím, rovnako dotknutý Stvoriteľom, rovnako pozvaný k životu. Každý ľudský príbeh, viac či menej vydarený, dotvára obraz človečenstva. Každú snahu človeka o „svoje byť“ je potrebné nechať vysloviť a počúvať. Cirkev nie je ani demokraciou, ani totalitou: Boží ľud nemôže konať bez biskupa, ale ani biskup bez Božieho ľudu. Obraz cirkvi musia vytvárať spolu. Biskup je autoritou vo viere. Boží ľud je autoritou autentického a možného žitia tejto viery. Vzájomné počúvanie je prvým krokom k vytváraniu jednoty našich rozličností, no vyžaduje si otvorenú myseľ a srdce bez predsudkov. 

2. Zamyslenie (Mt 13, 13- 17)

Aj vám niekedy napadlo, že sa príliš veľa káže? A to nielen v kostoloch, ale aj na verejnosti, v médiách, v školách, v politike, na úradoch. Napriek tomu, že sa dnes toľko rozpráva a, že je toho toľko, čo treba počúvať, každý sa uzatvára do seba. Sme pohltení a ponorení do slov, ktoré dennodenne počúvame, ale aj rozprávame iným. No napriek tomu, často vidíme, že si ľudia prestávajú rozumieť. Je to aj tým, že sme zavalení povinnosťami a nemáme čas jeden na druhého. Potrebujeme toľko toho urobiť, že nemáme čas vypočuť si toho druhého. Sme zahľadení do seba a nepočujeme Boží hlas. Kladieme na druhých bremená rôznych povinností, ktoré človeka nútia stále sa za niečím naháňať. A potom sa ľudia nepočúvajú a nerozumejú si.    „Lebo otupelo srdce tohoto ľudu: ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa – aby som ich nemohol uzdraviť. Tento úryvok z Matúšovho evanjelia je súčasťou podobenstva o rozsievačovi. Je to podobenstvo o tom ako počúvame Božie slovo a ako ho uskutočňujeme v svojom živote. No žiaľ, nie raz sa aj na nás napĺňajú slová proroka Izaiáša, ktoré cituje aj evanjelista Matúš: „Budete počúvať; a nepochopíte, budete hľadieť; a neuvidíte. Žijeme v neľahkej dobe poznačenej pandémiou koronavírusu, kedy sa ľudia ešte viac uzatvárajú do seba. Počúvame z každej strany rôzne názory. Šíria sa takzvané hoaxy a my niekedy nevieme komu a čomu máme veriť. Do tejto situácie prichádza Ježiš, ktorý nám tak ako hluchonemému hovorí „Effeta“ – „Otvor sa“. Ježiš sa nás chce dotknúť a uzdraviť nás. V tomto príbehu Ježiš berie hluchonemého nabok od davu. Aj my sa musíme  na chvíľu zastaviť, nabok od toho, čo nás rozptyľuje, pozdvihnúť oči k nebu tak ako Pán Ježiš, aby sa naše uši a jazyk otvorili. Až potom budeme schopný počúvať ľudí okolo nás a budeme schopný dotknúť sa ich sŕdc. Tak ako v príbehu o jednom mladíkovi, ktorý sa chcel pozrieť do šíreho sveta. Začal sa učiť reč, ktorou hovorili ľudia v krajine, do ktorej chcel ísť. A jedného dňa tam naozaj bol. Počul, čo si ľudia rozprávajú. Mnohým slovám nerozumel, ale aj tak sa mu podarilo občas niečo rozlúštiť. Podarilo sa mu dokonca neskôr aj pochopiť, čo mu domorodci chceli povedať. Začal nielen pozornejšie počúvať, ale začal si aj lepšie všímať svoje okolie. Videl ako sa ľudia správajú a jednajú, čo robia, čo ich trápi, čo prežívajú. Zrazu nielen niečo počul a videl, ale aj pochopil, čo mu predtým unikalo. Pomaly začal rozumieť, čo je pod povrchom, čo ľudia potrebujú. Naučil sa ich mať rád. Tento príbeh nám má pomôcť, otvoriť naše srdcia, aby sme sa mohli dotknúť sŕdc iných. Na to je však potrebné počúvať nielen ušami, ale aj očami a srdcom. Pane Ježišu, dotkni sa našich uší, nauč nás počúvať ľudí, najprv počúvať, viac počúvať. Nauč nás rozprávať sa s ľuďmi po ľudsky, po kresťansky. Naše slovo nech nie je kameňom, nech nie je zraňujúcim mečom, nech nie je súdnym výrokom. Nauč nás rovnováhe medzi počúvaním a rozprávaním, medzi vysielaním a prijímaním. Skôr ako sa dotknem nejakých uší a jazyka, podvihnem moje oči a srdce k tebe. Daj, aby som svojim dotykom nezraňoval, ale uzdravoval. Aby som otváral a nie zatváral.

3. zamyslenie (Lk 1, 46 – 55)

Úvahu o počúvaní začíname slovami Márie. Prečo? Uvedomujeme si, že jej chválospev vytryskol z uvažovania nad Tajomstvom vtelenia, ktoré jej sprostredkoval anjel. Hneď potom ako sa dozvedela, že bude Božou matkou, sa vybrala k svojej príbuznej Alžbete. Cesta trvala niekoľko dní, počas ktorých určite premýšľala nad svojím – áno – Bohu. Vedomie, že sa stane matkou Božieho syna, jej dodávalo istotu v jej ženskosti. Hodnota jej osobnosti bola v očiach Boha obrovská. Pre mňa počúvať znamená vypočuť si a premýšľať. Nerozprávať veľa ale múdro. Počúvanie ma privádza k premýšľaniu a to ma vedie k pochopeniu. Vzťah k Bohu a mne samej je formovaný tým, že počúvam, uvažujem a konám. Snažím sa prežiť v hĺbke Božie slovo. Keď uvažujem nad Máriou a jej slovami v evanjeliách veľa ich nenájdeme. Najviac slov povedala v Magnifikáte, oslavujúc Boha. Pár slov povedala pri stretnutí s anjelom, ktorý jej zvestoval, že bude Božou matkou. Počujeme ju vyjadriť strach, keď nájde 12-ročného Ježiša v chráme. A nakoniec počujeme slová na svadbe v Káne, kde môžeme vidieť jej empatiu a jemnocit. Zabudla som na niečo? Nepočujeme ju šomrať pri ceste do Betlehema, nehnevá sa pri ceste do Egypta, nie je mrzutá v živote v Nazarete. Nenadáva a nepreklína, keď stojí pod krížom. Počúva v tichosti prorocké slová Simeona. Láskyplne prijíma Ježišove slová na kríži, keď ju odovzdáva Jánovi za matku. Pozná kým je. Vníma svoju hodnotu a tým plní svoje poslanie. Žije život, ktorý je plný Boha.  Slovami Magnifikátu vykresľuje Boží plán, ktorý ju samotnú presahuje a zároveň dotvára zmysel jej existencie.  Poznať svoju hodnotu. Hodnota ženy dnešnej doby je diametrálne odlišná od predstáv staroveku, stredoveku a aj novoveku. Dnes chcú byť ženy počuté, vážené, milované…. Čo im môže ponúknuť cirkev? Pravú hodnotu. Hodnotu ženy, ktorá je silná. Žena, ktorá plní Božiu vôľu. Počúva Boží hlas v sebe a koná. Je činorodá v rôznych oblastiach života. Jej činorodosť je vnímaná ako Boží dar pre tento svet. Každá matka je súčasťou Božieho plánu a každá žena je povolaná žiť Božiu vôľu, ak počúva a rozumie svojmu poslaniu ženy…   Keby som nebola praktizujúca kresťanka, bola by som feministka. Feministky sú pre mňa ženy, ktoré vedia, čo chcú. No napriek tomu ich častokrát počuť hovoriť o zraneniach, ktoré sa im dostali a ich rany nemal kto ošetriť a zahojiť. Zranili ich tí, ktorí neboli schopní vidieť ich skutočnú hodnotu. Keď uvažujem nad tým, prečo ženy pozdvihli svoj hlas, prečo sa černosi v Amerike postavili proti nezmyselným pravidlám, prečo sa iné menšiny postavili proti útlaku väčšín. Dospievam k poznaniu, že každý kto bol znevažovaný, koho dôstojnosť bola dehonestovaná, ten sa vzoprel útlaku. To je to, čo môže dnes ponúknuť cirkev tým, ktorí sú znevažovaní, ponižovaní, zneucťovaní. Cirkev môže posilniť ich hodnotu. Vidieť seba v plnosti kráse, ktorú má každé bytie. Pozdvihnúť ich ľudskú hodnotu. Vnímať, že každý je darom od Boha. Dať priestor iným. Naučiť sa počúvať. Počúvanie by nás malo priviesť k oslave Boha. Načúvať blížnemu, prijať ho v jeho jedinečnosti, ukázať mu jeho výnimočnosť. To je to, čo dnes potrebujeme urobiť. Pozdvihnúť tých, čo padli. Ponúknuť im priestor na objavovanie svojej vnútornej krásy a tak ich privádzať bližšie k Bohu. Pomôžme blízkym počuť Boží hlas v sebe. Pomôžme ich precítiť Božie volanie a pomôžme im žiť život presiaknutý Božou prítomnosťou, ktorá povedie k oslave Boha.

Spoločne sa modlime s Máriou, velebí moja duša Pána… Mária poznala svoju hodnotu. Slúžila z úprimného srdca Bohu… Objavme v sebe svoju originalitu, vážme si ju a kráčajme spoločne s Bohom.

Pomocné otázky Počúvať – počúvanie, vypočutie je prvý krok, ale vyžaduje otvorenú myseľ a otvorené srdce, bez predsudkov.

  1. Môže k nám Boh prehovoriť i skrze druhých ľudí, alebo konkrétnejšie takých, ktorých hlasy ignorujeme?
  2. Aká je váha slova každého človeka (mladý človek, žena, muž, laik, zasvätené osoby, kňaz) v našom miestnom spoločenstve?
  3. Existujú medzi nami predsudky ohľadom toho, kto „má právo hovoriť“ alebo „koho treba počúvať“?
  4. Čo komplikuje naše počúvanie druhých v našom miestnom spoločenstve?
  5. Zaujímame sa o názory tých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom ocitli na „periférii“ nášho záujmu?
  6. K čomu nás môže pohnúť obraz Ježiša v evanjeliách, obzvlášť tam, kde sa On stáva blízkym a pozorným voči všetkým „vylúčeným“?
  7. Počúvame aj kritické názory o Cirkvi od ľudí, ktorí nie sú kresťania alebo z akéhokoľvek dôvodu sa od Cirkvi dištancovali?
  8. Aký priestor je poskytnutý v našej miestnej Cirkvi minoritám, zvlášť ľuďom zažívajúcim chudobu, sociálne vylúčenie?
  9. Viem druhého počúvať, vypočuť bez predsudkov a bez pripravovania si vlastných obranných stratégii / odpovedí?
  10. Som otvorený pre iný názor a skúsenosť a som ochotný rozšíriť svoj pohľad na vec?

III. Stretnutie – Vyjadrenie názoru

1. Zamyslenie (Mk 7, 31- 37)

Zavretý sluch a zviazaný jazyk. V takom stave privádzajú k Ježišovi človeka s prosbou, aby ho uzdravil. Hluchonemý nepočuje a nemôže hovoriť. Preč od zástupu, preč od vravy a zvedavých očí, Ježiš pozdvihne k nebu zrak, povzdychne a povie: „Effeta, otvor sa!“ Uši sa otvoria a spútaný jazyk začne nielen hovoriť, ale správne rozprávať. Slová – dobre robí všetko – naznačujú návrat Stvoriteľa (porov. Gn 1). Ježiš je lekár, ktorý prichádza, aby vrátil sluch, schopnosť počuť a schopnosť reči, komunikácie, seba zdieľania. Pripomína aj to základné, čo potrebuje človek počuť: „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán“. (Mk 12, 29, Dt 6, 4n). Človek je nemý preto, že je hluchý. Kto nepočuje, nie je schopný hovoriť. Ani Slovo, ktoré bolo od počiatku (por. Jn 1,1), nemožno vysloviť, ak je človek hluchý pre hlas Ducha Svätého (por. 1 Kor 12,3, Zjv 2n). Synoda o synodalite povzbudzuje všetkých členov Cirkvi k tomu, aby načúvali hlasu Ducha Svätého a v láske, v ktorej niet strachu (por. 1 Jn 4,18), komunikovali medzi sebou. Je s tým spojených aj veľa prekážok, veľa ťažkosti. Niekto možno stratil schopnosť počúvať – ohluchol, niekto zase schopnosť rozprávať – onemel. Do cesty v slobode počúvania a rozprávania sa mohli postaviť prekážky ako napríklad postavenie, vzdelanie, stav, pohlavie, vek, majetok, pôvod, choroba, atď… V diskusii a analýzach príčin takého stavu sa môžeme stratiť. Pápež František varuje pred diagnostickým prebytkom, pred nadmerným množstvom vysvetlení, prečo veci nefungujú a pripomína, že sa treba sústrediť na evanjeliové rozlišovania vo svetle Ducha Svätého (por. Evangelii gaudium 50). Kto chce hovoriť s odvahou, v pravde a láske, potrebuje načúvať Slovu, Božiemu Duchu. Bez toho môže síce aj hovoriť, ale nesprávne, nezrozumiteľne, neraz aj egoisticky. Ježišovi učeníci sa medzi sebou cestou do Kafarnauma síce rozprávajú, ale o tom, kto z nich je väčší. Ježiš tento dialóg nepochváli, ale pripomenie, že prvé miesto patrí tomu, kto je sluhom všetkých (por. Mk 9, 33 – 37). Niekedy je neschopnosť počuť a hovoriť tak silná, že je učeník neschopný ju prekonať a bezmocne sa pýta Ježiša, prečo sa nám to nedarí. Prečo je duch nemoty a hluchoty nad naše sily? Ježiš obráti pozornosť na silu modlitby – inák sa nedá (por. Mk 9, 28 – 29). Ktoré otázky mi prichádzajú na myseľ, keď čítam úryvok o uzdravení hluchonemého? Čo bráni mne, aby som hovoril odvážne, úprimne a zodpovedne v našej miestnej cirkvi a spoločnosti? Kedy a ako dokážem povedať, čo je pre mňa, pre nás dôležité? Zažil som strach alebo pocit bezmocnosti, keď som chcel vyjadriť svoj názor? Stretol som sa aj s „hluchotou“ tam, kde som čakal otvorený sluch a srdce pre moje otázky? Stačí pre dialóg odvahu? Čo si želám pre Cirkev, keď myslím na dialóg vnútri Cirkvi?

2. Zamyslenie
Počúvaj radu a prijmi výčitku, pretože (takto) zmúdrieš napokon (Prís 19,20) .
Vedomosti múdreho sa šíria ako povodeň a jeho rada je stále ako živý prameň (Sir 21, 16).

„Svätý Boží ľud má účasť aj na Kristovom prorockom úrade“ najmä nadprirodzeným zmyslom pre vieru, ktorý je vlastný všetkému ľudu, laikom a hierarchii, keď „sa neochvejne pridŕža viery, raz navždy odovzdanej svätým“, prehlbuje jej chápanie a stáva sa Kristovým svedkom uprostred tohto sveta (KKC 785). Zvykli sme si, že čakáme na zmeny z hora. Musíme si priznať, že zmeny v Cirkvi tiež čakáme z hota. Skúsme pouvažovať nad tým, aký priestor v našom okolí dávame ľuďom na vyjadrenie názoru: cítia, že sme ochotní ich vypočuť a hľadať spolu s nimi pravdu? Neobávajú sa nášho výsmechu, zľahčovania problémov, na ktoré poukazujú? Či dokonca toho, že si na nich zasadneme a v obave o našu pozíciu začneme na nich útočiť? Pracujme na našom vlastnom obrátení a úprimnom hľadaní Božej pravdy aj v našom malom mikrosvete, v ktorom prežívame každodenný život. Synoda má byť cestou, na ktorej máme budovať spoločenstvo v Duchu Svätom. Nemá byť prostriedkom na presadzovanie našich vlastných názorov, aj keď sme o ich pravdivosti stopercentne presvedčení možno aj celé roky, ale hľadaním, čo môže spoločenstvo veriacich urobiť autentickým aj pre tých, ktorí stoja n a okraji tohto spoločenstva, alebo už ani necítia vnútornú spätosť s ním. Ponúkajme možnosť vyjadrenia sa aj tým, ktorých sme sa doteraz nepýtali a pokladali ich za málo teologicky vzdelaných. Dávajme im otázky: čo vám v miestnom cirkevnom spoločenstve chýba, v čom by ste boli ochotní sa angažovať a poslúžiť. Nemusíme sa báť, veď nakoniec to, čo pri spoločnom hľadaní nájdeme, teológovia primerane učešú. Dnes by bolo vhodné aplikovať pri stretnutiach k synode v rôznych spoločenstvách aj jeden filter: pred tým, než sa pustíme do obhajovania nášho videnia diania okolo nás, prediskutujme ho s ľuďmi, ktorí nie sú členmi tohto spoločenstva a vieme, že sa nám neboja povedať svoj názor, nie sú na nás prioritne závisiaci a majú vnútornú slobodu. Ušetri sa tak množstvo času a energie na stretnutiach skupín a dáme viac priestoru pre vanutie Ducha. Netrápme sa nad tým, že nemáme dokonalé riešenie, cieľové plány a uhladené výstupy práce skupiny. Synoda je predsa cestou, našou spoločnou cestou. Vykročme v nádeji, že Duch Svätý prekoná naše nedokonalosti.

3. Zamyslenie (Jn 1,1 4, 14a)

Páči sa mi, že po téme „Počúvanie“ nasleduje téma „Vyjadrenie názoru“. Začnime Slovom, ktoré má moc. Ježiš ako vtelené Slovo. Tajomstvo vtelenia má privádza k úžasu nad veľkoleposťou Boha. Božie Slovo sa stalo a prebývalo medzi ľuďmi. Ježišova prítomnosť medzi ľuďmi bola veľkolepým skutkom. Ježiš ako vtelené Slovo priniesol ľuďom radostnú zvesť. Seba potvrdzoval dobrom, ktoré konal. Ohlasoval lásku k blížnemu, nabádal k blahosklonnosti. Mal spoluúčasť na údele núdzneho človeka. A svoje poslanie dovŕšil dokonalou obetou na kríži. A nakoniec svoju moc potvrdil zmŕtvychvstaním. Je Slovom a jeho slová majú moc. Božie slová sú mocné a účinné. Boh stvoril svet z lásky k človeku. Vybudoval ho svojím mocným slovom. Boh povedal a stalo sa. A čo naše ľudské slová? Za celý svoj život vypovieme veľa slov. Sú to budujúce slová? Slová šíriace pokoj a lásku? Slová hľadajúce a uskutočňujúce Božiu vôľu? Slová vedúce k rastu? Ako je to s našimi slovami? Slovami môžeme budovať aj rúcať, povzbudiť aj pohaniť, ošetriť aj zraniť. Prečo vieme slovami ublížiť? Myslím si, že hovoríme príliš veľa a konáme menej ako by sme mohli. Chceme, aby tí druhí konali, aby sa tí druhí snažili, aby nás tí druhí pozorne počúvali, aby tí druhí… Veľa hovoríme a na skutky už neostáva priestor, čas, či chuť. Slová Boha sú späté so skutkami. Boh povedal a stalo sa, Ježiš povedal a diali sa zázraky. Aj naše slová by mali byť skutočné a uskutočňujúce. Silou slova by mala byť kreácia doladená harmóniou. Slovo, ktoré sa stalo telom, má moc priniesť nás k pravému zmyslu života. Ak sa naučíme počúvať a uskutočňovať Božie slovo v našich životoch, môžeme vyjsť do sveta. Vtedy, dokážeme hlásať slová, ktoré majú moc. Budeme schopní vyriecť slová, premieňajúce svet. Dokážeme hovoriť slová, budujúce cirkev. Budú to slová, ktoré vytvoria súzvuk a súlad. Sme pripravení na to, aby sme počúvali a uskutočňovali Božie slovo v našich životoch? Verím, že áno. Cirkev aj dnes môže svetu hlásať Božie kráľovstvo. Cez slová môže ponúknuť samotného Boha, a tiež sebaúctu, vzájomný rešpekt, prijatie, uzdravenie. Môže ponúknuť realitu obohacujúcu ľudskú existenciu pravými hodnotami. Môže hlásať pravdy viery. Viera je z ohlasovania. Ohlasovanie sú slová spojené mocou. Ak chceme, aby aj dnes nachádzali ľudia zmysel svojej existencie, ohlasujme Božie pravdy. Naše slová musia byť potvrdené skutkami, pretože viera bez skutkov je mŕtva. Žije tak, aby naše slová, potvrdzovali naše skutky a aby skutky menili svet.

Pomocné otázky Vyjadriť názor: všetci sú nabádaní, aby hovorili odvážne a otvorene, teda slobodne, pravdivo a s láskou.

  1. Akú máme skúsenosť so „slobodným, odvážnym a otvoreným rozprávaním“ v našom spoločenstve farnosti?
  2. Aké podmienky si pre takéto slobodné, otvorené a odvážne rozprávanie predstavujeme?
  3. Bráni mi niečo, aby som v Cirkvi pokorne, ale s odvahou a otvorene vyslovil svoj názor?
  4. Vnucujem svoje názory a presvedčenie druhým?
  5. Kto rozpráva v mene nášho cirkevného spoločenstva?
  6. Nie sú v našich predstavách o živote vo vnútri farnosti určité negatívne predsudky? V prípade, že áno, čím sú spôsobené a ako by bolo možné ich prekonať?
  7. Vytvárajú sa v našich farnostiach a spoločenstvách podmienky pre vzájomné stretnutia?
  8. Vystupujú členovia farskej pastoračnej rady na základe svojho názoru, alebo ako predstavitelia určitej skupiny farníkov, ktorých názor vnášajú do diskusie,
  9. Vstupuje naše spoločenstvo do kontaktu s hromadnými oznamovacími prostriedkami?

IV. Stretnutie – Slávenie

1. Zamyslenie (Ž 92, 1 – 5)

         Schopnosť sláviť je prirodzene daná človeku. Športovci spontánne oslavujú víťazstvo a školáci sa tešia dobrej známke. Narodenie dieťaťa, narodeniny, meniny, svadba aj mnoho iných osobných, rodinných a spoločenských udalostí sa spája s oslavami. Oslava však vyrastá z námahy a obety. Predchádza jej tréning, štúdium, pôrodné bolesti… Cesta chleba na náš stôl je dlhá a náročná. Kým sa strapce hrozna zmenia na víno, vinohradník sa poriadne zapotí. Izraelský ľud je Božia vinica. Vo svojej DNA nosí čosi slávnostné. Keď ho chcel Boh vyviesť z Egypta, Mojžiš a Áron išli k faraónovi so slovami: „Toto ti odkazuje Pán, Boh Izraela: ‚Prepusť môj ľud, aby mi na púšti pripravil slávnosť!‘“ (Ex 5,1). Trochu menej známym cieľom exodu je teda Božia slávnosť. Izraeliti sú vyzvaní zanechať Egypt. Musia sa vydať na ťažkú cestu kdesi na púšť. Dostávajú dar slobody, aby mohli mať účasť na Božej radosti. Najhlbším dôvodom slávenia je samotný Boh. V Žalme 92 sa Boh spomína symbolicky sedemkrát. Akoby sa chcelo povedať, že každý deň týždňa môže byť oslavou Boha. No Pánov deň, šabat (v. 1), je zvlášť vyhradený na oslavu. Pánov deň, deň Ježišovho zmŕtvychvstania, tiež patrí oslave. Veriace spoločenstvo naplnené radosťou za sprievodu hudobných nástrojov (v. 4) oslavuje Pána; ospevuje jeho meno (v. 2), jeho dobrotu (hebr. chésed) a jeho vernosť (v. 3). Boha nesmieme zakonzervovať v minulosti. Jeho dobrota a vernosť, ktorú skúsili predkovia pri vyslobodení z egyptského otroctva aj pri návrate z Babylonu, stále trvá (v. 5a). Ježiš Kristus nezostal v hrobe, vstal z mŕtvych a je živý. Pán stále udržiava diela svojich rúk (v. 5b). Sám Spasiteľ a Stvoriteľ všetkého prebúdza vo veriacom človeku postoj slávenia. Spoločné slávenie sprítomňuje komunite Božiu silu, umožňuje jej prekročiť rámec plynutia času a otvára ju pre večný eschatologický šabat – ôsmy deň, ku ktorému Boh vedie celý svet. Žalmista ukazuje, že slávenie nie je Izraelu ani Cirkvi uložené zvonku. Pochádza od Boha a vracia sa k nemu; vzniká z Božieho poverenia a je privilégiom ľudu. Je to volanie a odpoveď srdca, pri ktorom sa treba nechať s dôverou zviezť na Božej vlne. Nie vždy to ide ľahko. Sú chvíle, keď nie je vidieť dôvod na oslavu, ani na cestu do spoločenstva. Ale práve vtedy prebieha proces dozrievania a vrastania do tajomstva. Kto prináša Bohu svoju každodennosť, nachádza posilu a ľahkosť života.                                                         

2. Zamyslenie (Mt 22, 1 – 14)

Každý z nás to zažil. Svadby, jubileá, hostiny. Keď má náš dobrý priateľ, s ktorým sme vyrastali životné jubileum, tak sa potrebujeme nachystať: dôstojne sa obliecť, upraviť sa, kúpiť dar, urobíme si voľno, prípadne na druhý deň zoberieme dovolenku v práci, aby sme dobrému priateľovi venovali náš čas bez stresu. Slávenie jubilea si vyžaduje čas, prípravu a naladenie sa. Všetci teda radi oslavujeme a sú rôzne príležitosti osláv aj ich rôzne formy (niektoré sú pozdvihnutím človeka k naplneniu človečenstva, niektoré sú pod úrovňou človečenstva). Oslavovať sa dá rôzne. My v Cirkvi slávime sviatosti, a slávime ich tak, ako to v nás upevňuje aj Katechizmus: slávime ich vzhľadom na to, že všetky sviatosti sú späté s Kristovým veľkonočným tajomstvom (por. KKC 1621). Dalo by sa povedať, že kto neuveril v Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého, kto sa s ním nestretol, nevie sláviť, nevie sa radovať (aj keby mal pivnicu naplnenú tým najlepším vínom). Kto sa nestretol s ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Kristom ten sa nevie radovať. Lepšie povedané ešte nezažil, čo je to skutočná radosť. Kto sa stretol s Kristom ten sa vie radovať, a to aj v krížoch (hoci vtedy tomu nehovoríme radosť ale nádej). Radosť, ktorú prežívame v Cirkvi je radosť v Kristovi, ktorý nás privádza skrze sviatosti k tomu, aby sme Ho spoznali, aby sme Ho počuli, aby sme Ho videli. Práve preto máme sviatosti, aby sme vedeli zachytiť, že Boh je tu, že nie sme na život sami. Asi najčastejším slávením v Cirkvi je slávenie Eucharistie, zvlášť v nedeľu. V prvý deň týždňa (v nedeľu) Kristus vstal z mŕtvych. Preto sa pre kresťanov nedeľa stala prvým zo všetkých dní, „dňom Pána“. Slávenie nedele znamená jej svätenie, teda: oddýchnuť si od práce, urobiť si čas na rodinu a priateľov, spomaliť život a zúčastniť sa sv. omše. Ako nám však tieto veci idú? Vieme sláviť? Ako slávime nedeľnú sv. omšu? Neraz sa stáva, že rodiny dobehujú, lebo je zložité všetkých nachystať a prísť na čas. Kňazi slúžia viac omší, a možno sa zo sv. omše pre nich stala rutina. Starší sú možno jedinou kategóriou ľudí, ktorí sa na sv. omšu pripravujú modlitbou ruženca a nakoniec sú neraz radi, keď je sv. omša kratšia, lebo zdravotné problémy im nedovoľujú dlhší pobyt v kostole. Keď sú slávnosti, už nás akosi prešla chuť všetko nachystať a nacvičiť, a zhodíme to na skutočnosť, že je to aj tak iba forma, a že dôležité je „srdce“ a „jednoduchosť“ (neraz slávnosti radšej „zbúchame“ než, aby sme ich prežili vo veľkej paráde; inokedy nás parády naozaj nevovádzajú do modlitby ale skôr odvádzajú od Krista, ktorý je pôvodcom vzťahu medzi nami a Bohom). Niektoré s týchto problémov potrebujeme prežiť ako kríž, no na niektorých sa dá pracovať. Jedine prípravou sa dá skvalitniť akékoľvek slávenie, a určite aj slávenie sv. omše. Ježiš pripodobnil nebeské kráľovstvo kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Celý život Cirkvi sa má podobať príprave na túto svadbu. Dokonca máme ju prežívať každý deň. Každý deň máme nosiť rúcho milosti posväcujúcej, ktorá je samotným slávením Božej lásky. Pri spoločnom slávení sme pozvaní vidieť Krista nielen vo sviatostiach ale aj jeden v druhom, preto nemôžeme pristupovať jeden k druhému hocijako, ale slávnostne, s úctou. Tak sa náš život premieňa na ustavičnú modlitbu. A dobre vieme, čo je modlitba – v modlitbe sme s Bohom. Slávenie sviatostí je slávením života, lebo liturgiu slávi celé spoločenstvo, Kristovo telo zjednotené so svojou hlavou. Liturgické slávenia nie sú súkromné slávenia, ale slávenia Cirkvi, ktorá je „sviatosťou jednoty“, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov (por. KKC 1140). Keď ju takto slávime povznesení ponad znaky, sme už v nebeskej liturgii, kde je slávenie naplno spoločenstvom a sviatkom. (por. KKC 1136)

3. Zamyslenie (Mt 22, 1 – 14)

Byť pozvaný na hostinu je česť. Aj dnes sme pozývaní na hostinu. Prijmeme to pozvanie? Cirkev nám ponúka príležitosti k oslave. Stretávame sa na slávení prijímania sviatostí. Na krste, birmovke, uzatváraní manželstva, svätení kňazov, na Eucharistii, atď. Sviatosti sú poklady cirkvi, ktoré máme ako veriaci k dispozícii. Pri sprostredkovaní sviatostí veriaci vytvárajú bratské spoločenstvo spojené v modlitbe a majúce účasť na učení Cirkvi. Najväčšou hostinou je účasť na lámaní chleba, ktorá je súčasťou svätej omše. Sme pozvaní sláviť. Pozvanie môžeme prijať alebo odmietnuť. Boh nám ponúka spoločenstvo, milosrdenstvo a požehnanie skrze sviatosti. Najprv dostávame od Boha nové rúcho v krste. Potom má pre nás Boh pripravených sedem darov Ducha Svätého, ktoré dostávame pri sviatosti birmovania. Ďalej nám Boh dáva seba samého v Eucharistii, ktorá nás posilňuje v našich rozhodnutiach na životnej ceste v manželstve či zasvätenom živote a kňazstve. A nakoniec nás prostredníctvom sviatostí zmieruje so sebou samým a posilňuje nás v chorobe a v posledných chvíľach pozemského života. Všetky tieto slávnosti sú prepojené  s oslavou Kristovho vykúpenia. Naša účasť na slávení by mala byť živá a úprimná. Chceme našu pozornosť upriamiť na slávenie Eucharistie. Dostalo sa nám veľkej milosti, že dnes môžeme chodiť na svätú omšu každý deň, že môžeme prijímať Krista v Eucharistii každý deň. V dejinách to tak nebolo. Žijeme výnimočné časy. Radujme sa, keď môžeme prísť aj s ostatnými na svätú omšu. Zapojme sa aktívne do slávenia spevom, či čítaním a taktiež nezabudnime mať účasť na hostine – Eucharistii. Eucharistia nám dodá silu kráčať ďalej vo všedných dňoch. Je len na nás, či pozvanie k Eucharistii prijmeme alebo nie. Budeme ako tí pozvaní hostia, ktorí odmietli kráľa, alebo budeme ako tí, ktorí prijali pozvanie? Ak sa rozhodneme prijať pozvanie, dávajme si pozor, aby sme nezabudli na správne šaty. Nebuďme neúctiví voči Bohu, ako hosť z podobenstva, ktorý neprišiel v svadobnom rúchu. Možno tomu neprikladáme veľký význam, no prísť na hostinu dôstojne oblečený je vyznaním úcty voči hostiteľovi. Boh nám ponúka rúcho hodné hostiny, tzn. ponúka nám možnosť zmieriť sa s ním a prijať živého Boha v eucharistii dôstojne. Rúcho ako Boží dar teda symbolizuje silu odpustenia, a tiež posilu v živote. Prijímať živého Boha v Eucharistii je milosťou a zároveň pomocou na našej životnej ceste. Dnes žijeme zvláštne pandemické časy a namiesto toho, aby sme využili každý okamih stretnutia s Bohom, dostali sme sa do konfliktov o spôsobe prijímania Eucharistie. Smutné, namiesto toho, aby sme sa radovali, že máme prístup k Eucharistii, vytvárame napätie, či môžem alebo nemôžem prijímať Eucharistiu na ruku. Mám pocit, že nám uniká podstata. A tou je zjednotenie sa s Kristom, prijatie Krista ako posvätnej sily obetovanej Lásky pre náš život. Radujme sa a oslavujme, že Ježiš Kristus je prítomný medzi nami. Oslavujme spolu s Cirkvou tajomstvo nášho vykúpenia. Nechajme naplnil svoje vnútro Ježišom, aby náš duchovný život silnel a aby sme tak mohli vydávať svedectvo o svojom živote s Bohom. Aby neveriaci mohli povedať, to sú kresťania, pretože sa navzájom milujú. Majú niečo, čo svetu chýba a to je Láska.

Pomocné otázky „Spoločné putovanie“ je možné iba vtedy, pokiaľ vychádza zo spoločného počúvania Božieho slova a slávenia Eucharistie.

  1. Aké miesto má v mojom prežívaní života s Bohom liturgia, zvlášť nedeľná bohoslužba?
  2. Vnímam liturgické slávenia predovšetkým ako úkon svojej osobnej zbožnosti, alebo ako prejav života celého Božieho ľudu?
  3. Aké formy liturgického slávenia a spoločnej modlitby uprednostňujeme v našom spoločenstve a prečo (svätá omša, adorácia, pobožnosti…)?
  4. Aké služby sú rozvinuté v liturgickom slávení v našej farnosti, či spoločenstve? Ktoré by mohli byť rozvinuté tak, aby bola liturgia odrazom rozmanitosti služieb a chariziem kresťanov?
  5. Aké kroky robíme k zapojeniu nových prichádzajúcich do našej farnosti (spoločenstva) tak, aby sa cítili byť prijatí?
  6. Ako je prežívaná sviatosť krstu? Tak, aby vyjadrovala prijatie do spoločenstva farnosti?
  7. Čo robím preto, aby som viac poznával tých, ktorí spolu so mnou slávia bohoslužbu?
  8. Premýšľam v našej farnosti o nových formách aktívneho zapájania všetkých do liturgie?
  9. Prežívam modlitbu príhovorov počas svätej omše tak, aby jednotlivé prosby odrážali aktuálne potreby miestneho spoločenstva?
  10. Viem prežívať sv. omšu ako slávenie? Čo mi v tom bráni? Ako môžem prispieť k tomu, aby nám v našej farnosti (kostole, spoločenstve) spoločné slávenie bohoslužieb „chutilo“?

V. Stretnutie Zdieľanie zodpovednosti za našu spoločnú misiu

1. Zamyslenie (Lk 4, 16 – 21)

Ježiš prichádza domov, kde vyrástol. Nazaret je nielen miestom ohlásenia o naplnení Izaiášovho radostného prisľúbenia, ale dá Ježišovi prorocké označenie – Nazaretský (por. Mt 2, 23), ktoré bude neskôr identifikačným znakom jeho kríža, jeho kráľovského trónu – (por. Jn 19, 19). Ježiš zatvorí knihu proroka Izaiáša a svoju „inauguračnú reč“ v synagóge zakončí slovami: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“. (Lk 4, 21). Posolstvo radosti žiari z každého slova tohto úryvku. Písmo sa naplnilo. Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami (Jn 1, 14) Spoločné kráčanie Cirkvi synodálnymi chodníkmi, ktoré sú lemované mnohými „krížikmi“, boľačkami, starosťami, trápeniami i hriechmi jej členov – a vlastne celého ľudstva – (por. GS 1) nemôže priniesť ovocie, ak nebude napojené na Krista, bez ktorého nie je možné nič urobiť (Jn 15, 5). A hoci sme pre mnohé nebezpečenstvá a úskalia doby pokúšaní stiahnuť sa do defenzívy a brániť všetko, čo nám je vzácne a sväté, nemôžeme zabudnúť, že toto nie je naša identita a naše poslanie. Svätý Pavol VI. pripomína, že evanjelizovanie je najhlbšou identitou Cirkvi (Evangelii nuntiandi 14). Spoločenstvo Cirkvi (communio) je misionárske communio (por. Christifideles laici 32). Vediac o nevyhnutnosti evanjelizovať, …beda mi, keby som evanjelium nehlásal (1 Kor 9, 16), nemalo by byť ťažké naplniť misijný príkaz: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Je potrebné ísť a hlásať! Čo však s tým, ak hlásame všetko možné, od vznešených myšlienok literátov, cez neuveriteľné príbehy z filmov a sociálnych sietí, cez súkromné vízie a posolstvá vyvolených osôb až po vlastné predstavy a idey o svete a Cirkvi? Platí aj vtedy misijný príkaz?  Určite nie! Viac ako vedomie príkazu potrebujeme dnes nanovo spoznať obsah nášho ohlasovania. Ježiš Kristus, ktorý hlásal Božie kráľovstvo naplnený Duchom Svätým (por. Lk 4, 1), on je obsahom i silou nášho ohlasovania. Svätý Ján Pavol II. to vyjadril slovami: „Kto naozaj stretol Krista, nesmie si ho ponechať pre seba, ale ho musí ohlasovať“ (Novo millennio ineunte 40). Táto misia má byť našou dispozíciou, je to náš permanentný stav (por. Evangelii gaudium 25; 273). Aby sme túto misiu pochopili ako našu spoločnú zodpovednosť, potrebujeme skúsenosť s Kristom. Pápež František hovorí, že skutočný misionár vie, že Ježiš s ním kráča, s ním hovorí, s ním dýcha, s ním pracuje. Cíti, že živý Ježiš je s ním uprostred misijného poslania. Kto neobjaví Ježiša prítomného v samotnom srdci misijného diela, čoskoro stratí entuziazmus a prestane si byť istý tým, čo odovzdáva; chýba mu sila a zápal. A človek, ktorý nie je presvedčený, nadšený, istý a zamilovaný, nikoho nepresvedčí. (por. Evangelii gaudium 266) Čo je obsahom mojich slov, keď hovorím o Cirkvi? (celá Katolícka cirkev na čele s pápežom, diecéza, farnosť, spoločenstvo…) Som iba v permanentnom stave obrancu Cirkvi? Bojím sa o Cirkev? Akým spôsobom ju bránim? (Možno z pohodlia môjho domova vo virtuálnom svete? Možno agresívnym spôsobom nehodným Kristovho učeníka? Alebo…?) Čo pre mňa znamenajú slová o ohlasovaní radostnej zvesti? Čo je pre mňa radostná zvesť? Kde všade môžem ohlasovať evanjelium?

2. Zamyslenie (Lk 10, 1 – 4)

Je zaujímavé prečo Ježiš posiela apoštolov práve po dvoch? Možno je to preto, lebo to má byť poslaním Cirkvi. Ježiš vytvára najmenšie možné komunity ohlasovateľov, aby išli pred ním tam, kam sa sám chystal ísť na misiu. Môžeme v tom vnímať aj istú formu ochrany, lebo cesty buď neboli a jeden mohol ľahko zablúdiť, alebo boli, ale boli nebezpečné. No a možno aj preto, aby jeden pre druhého mohli byť kontrolou, aby nezačali ohlasovať seba namiesto toho čo im zveril Kristus. Je určite patologické ak sa ohlasovateľ stane centrom a nie nástrojom ohlasovania. Každý ohlasovateľ sa učí metodike ohlasovania a je dobré ak v tejto misii nie je sám. Sami vidíme, že nie je dobré ak je ohlasovateľ mimo spoločenstva Cirkvi. Dôsledky týchto situácii poznáme: ak sa kňaz nestretáva s kňazmi a svojím biskupom, ak sa spoločenstvá nenapájajú na farnosť a svojho kňaza, keď sa namiesto hľadania odpovedí skôr nachádzajú chyby na autoritách, keď deti nepočúvajú rodičov, keď sa modlitba nepretaví do skutkov lásky. Takéto stavy končia nešťastím, poblúdením. Liekom je vtedy obnoviť lásku. Hľadať spoločnú cestu, nie tvrdohlavosť. Každý jeden kresťan by sa mal cítiť ako súčasť väčšieho celku, farnosti či spoločenstva. V otvorení sa pre ďalšieho (na obraz Trojice) je ochrana a kontrola pred poblúdením. Ako tvory sociálne vždy budeme potrebovať niekoho, aby nám aj už známe veci ohlásil a zvestoval s novou nádejou a láskou. Mnohé skúsenosti misionárov hovoria, že misionár nemôže ísť na misijnú cestu sám. Buď by vyhorel alebo poblúdil. Misijný rozmer Cirkvi pramení zo samotnej podstaty Najsvätejšej Trojice. Tak ako je Otec a Syn otvorený pre tretieho Ducha Svätého, tak aj veriaci vyslaní po dvoch majú byť otvorení pre tretieho: Pánov misijný príkaz má svoj prvotný pôvod vo večnej láske Najsvätejšej Trojice… A konečným cieľom misií nie je nič iné, ako dať ľuďom účasť na spoločenstve, ktoré je medzi Otcom a Synom v ich Duchu lásky. (por. KKC 850) Všetci za túto misiu otvorenosti máme zodpovednosť: Spása je v pravde. Tí, čo poslúchajú hnutia Ducha pravdy, sú už na ceste spásy. Ale Cirkev, ktorej bola táto pravda zverená, musí vychádzať v ústrety ich túžbe, aby im túto pravdu prinášala. Práve preto, že verí vo všeobecný plán spásy, musí byť misionárska. (por. KKC 851) Nakoniec nielen podľa evanjelia (podľa Ježiša Krista), ale aj ľudsky vieme povedať, že kňazi a laici sa v úsilí o spoločnú misiu (ohlasovanie Božieho kráľovstva) navzájom potrebujeme. Človek je stvorený ako spoločenský tvor, odkázaný na vzájomnú spoluprácu. Ježiš chcel, aby sa táto spolupráca rozvíjala aj v Božom kráľovstve, ktoré sa práve stávalo skutočnosťou. Všetci kresťania aj ich pastieri sú povolaní starať sa o budovanie lepšieho sveta… sociálna náuka Cirkvi je na prvom mieste pozitívna a propozitívna, určuje smer premieňajúcej činnosti a v tomto zmysle neprestáva byť znakom spásy, ktorá vyviera z láskyplného srdca Ježiša Krista. (EG 183) Najväčší dar, ktorý môže mať človek pod nebom, je vedieť dobre žiť s tými, s ktorými je. (bl. Egídius z Assisi)

3. Zamyslenie (Mk 16, 14 – 16, Rim 10,17, 1Kor 9, 16)

Poslaním Cirkvi je evanjelizovať. Hlásať, svedčiť o Božej láske. Keď sa povie slovo „misia“ väčšinou si predstavíme chudobnejšie, vzdialenejšie krajiny, do ktorých sa vysielajú pripravení misionári, ktorí pomáhajú domorodému obyvateľstvu v rôznych sférach života popri evanjelizácii. Mohlo by sa zdať, že ohlasovanie evanjelia je oblasťou pre vysvätených v Cirkvi a my laici do tejto oblasti nespadáme. Lenže krstom, my laici, preberáme na seba trojaké poslanie: prorocké, kráľovské a kňazské. Teda nielen vysvätení služobníci Cirkvi majú povinnosť ohlasovať radostnú zvesť, ale aj my všetci pokrstení. Sv. Pavol hovorí, že je jeho povinnosťou ohlasovať evanjelium. Aj pre nás laikov sa ohlasovanie evanjelia stáva povinnosťou. Je tomu naozaj tak? Vnímam toto poslanie Cirkvi ako svoje vlastné? Akému môjmu „všetkému stvoreniu“ mám ohlasovať radostnú zvesť? Vnímanie poslania ohlasovania v Cirkvi je celkom citeľné, rozpoznateľné, no paralelne uvedomujúc si vlastné zlyhanie. Moja nedostatočná je z ohlasovania Božej lásky mojím „všetkým stvoreniam“. Ľuďom, ktorých možno stretnem raz, niekedy viackrát za život. Ľuďom blízkym, príbuzným, ktorí sú sklamaní, stratili vieru… A zlyhávam z rôznych dôvodov – zo strachu zo zosmiešnenia, hrdosti, zranenia,… aj keď pritom moje celé vnútro kričí po Bohu. Jeden z citátov sv. Františka z Assisi hovorí o hlásaní evanjelia, v tom zmysle, že ak je to nevyhnutné, použite aj slová. Boh od nás nechce veľké veci, aj úsmev na okoloidúceho je svedectvom Jeho lásky k nám. Na záver ústami pátra Eliasa Vellu: „Pane, v tejto chvíli ti chceme otvoriť naše srdcia. Keď si si nás vyvolil, nemohol si sa mýliť, lebo poznáš budúcnosť každého z nás. Ty si už poznal naše chyby, vedel si o našich hriechoch, našich obmedzeniach. Napriek tomu si si nás vyvolil! Nemôžeš povedať, že si sa pomýlil, lebo už si všetko vedel. Keďže si si nás vyvolil, pomôž nám, prosím, pochopiť, že ťa potrebujeme ako nášho Spasiteľa; potrebujeme ťa, aby si nás uzdravoval, aby si nám odpustil, aby si nás zmenil. Tiež ťa prosíme – použi nás. Použi nás ako Ty chceš. Vieme, že sme obyčajné nástroje a odovzdávame sa do tvojich rúk, aby si nás použil na dobro iných. Pane, naplň nás svojím Duchom, aby sme sa skrze neho mohli stať nástrojmi v tvojich rukách. Prosíme aj teba Mária, naša Matka, aby si nás sprevádzala a viedla k svojmu a nášmu Ježišovi. Amen.“

Pomocné otázky Spoluzodpovednosť za misijné poslanie: Synodalita slúži misijnému poslaniu Cirkvi; všetci členovia sú pozvaní k tomu, aby sa na ňom podieľali.

  1. Čo znamená pre môj život, že každý pokrstený je zároveň poslaný, teda misionár?
  2. Sme skutočne misijným spoločenstvom, Cirkev pre druhých, alebo do seba uzavretou skupinou? V čom konkrétne sa prejavuje naše spoločenstvo ako misijné?
  3. Čo si predstavujem pod pojmom misie, pokiaľ nejde iba o „misionárov“ odchádzajúcich do iným zemí a kontinentov? Ako môžu misie súvisieť so životom nášho konkrétneho spoločenstva?
  4. Aké misijné / evanjelizačné aktivity sú v našom spoločenstve rozvinuté? A aké by mohli byť nanovo rozvinuté?
  5. Je možno čerpať v živote nášho cirkevného spoločenstva silu pre našu službu v spoločnosti? Je podporovaná zodpovednosť za politický život, vzdelávanie, presadzovanie sociálnej spravodlivosti, starostlivosti o životné prostredie?
  6. Ako sa snažíme tvoriť vzťahy a spoluprácu s miestnou samosprávou? Snažíme sa ponúkať svoje služby v prospech všetkých ľudí žijúcich v našej farnosti?
  7. Aké môžu byť naše osobné vnútorné prekážky pre hlásanie / evanjelizáciu (hanblivosť, neznalosť, nezáujem, malá osobná motivácia)?
  8. Evanjelizačné / misijné dielo predpokladá osobnú hlbokú konverziu: mám osobnú skúsenosť s Bohom, ktorá mi túto cestu otvorila?
  9. Čo pre nás môže znamenať evanjelizácia ako „metóda postupných krokov“, začínajúcich kultúrnych, športových (pred – evanjelizačných) aktivít? Aktivity smerované na jednotlivé skupiny (muži, ženy, mládež, deti)?
  10. Misijné poslanie je stálym podnetom k tomu, aby sme nezostali v priemernosti, ale stále rástli na našej ceste s Bohom / k Bohu. Čo mi toto hovorí pre život našej farnosti / mne osobne?

Na čítanie:

https://www.synoda.sk/sk

https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/hladat/p/dokumenty-vatikanskych-uradov/c/synodalita-v-zivote-a-v-misii-cirkvi%20

https://www.tvoj-strom.info/2021/10/za-synodalnu-cirkev.html

https://www.ke-arcidieceza.sk/